Vzduch smrdí po prepálenej kávovej usadenine a lacnom parfume nejakej meštiackej štetky, čo si myslí, že zachraňuje svet tým, že číta poéziu, zatiaľ čo títo smerácki humanisti a antiliberálni pokrytci s vyžehlenými goliermi, spotenými zadkami, sŕkajú svoje borovičky a vážne debatujú o tom, že aj s tou fašistickou špinou treba viesť dialóg a rešpektovať ich […]

Čerpacie stanice skapali. To ticho, čo nastalo, nebolo posvätné, bola to hniloba civilizácie, ktorá sa prevalila cez Krym ako smrad z nespláchnutého záchoda. Žiadne autá, žiadne vrčanie motorov, len kovový pach suchého benzínu a prázdnota, ktorá vám zviera žalúdok, keď si uvedomíte, že ten veľký, mastný stroj spoločnosti sa definitívne zadrhol. Logistika? Srať na […]

Smrad lacného tabaku a vlhkého obšťatého asfaltu dusí každého príčetného, ktorý sa motá týmito úzkymi, zatuchnutými bratislavskými uličkami, kde sa morálka predáva na kilá ako zhnité zemiaky. Čítam ten text, tie novinárske omrvinky o kultúrnych vojnách, a dvíha sa mi žalúdok – nie z vína, ale z tej strašnej, naleštenej prázdnoty. Všetci títo proroci čistoty […]

Na okraji tohto hnijúceho sveta, kde sa slaná pachuť mora mieša s kovovým dychom priemyselnej apokalypsy, je cítiť ten strach. Nie je to vôňa slobody, je to ten štipľavý, mastný smrad spáleného kerozínu a lacnej pýchy, ktorý sa ešte pred pár mesiacmi valil cez Taiwanský prieliv ako hnačka z hrdla obrovského plechového netvora. Tie čínske stroje, tie ich ospevované J-20, […]

Vstupujem do tej presklenej hrobky, kde vzduch smrdí po lacnom egu a čistiacich prostriedkoch, ktoré majú zakryť pach hniloby v ich dušiach. Je to vraj moderná finančná skupina, jaskyňa Alibabu, ale jediný poklad, ktorý tu nájdete, je ten, čo vám vytiahnu priamo z čriev ešte skôr, než stihnete povedať „dobrý deň“. Sedí tam ten chlap, ten parazit v obleku, ktorý sa […]

Keby som kráčal ulicami Moskvy alebo Pekingu, v ústach by som cítil pachuť ohavného nočného tvora, ktorý sa tam vyšerblil, žalúdok by mi zvieral ten starý známy hlad, ktorý nenasýtiš ani celým pecnom plesnivého chleba, a kým by sa mesto okolo škvarilo v tom svojom idiotskom rytme hnevu a smogu, v hlave by mi zneli tie správy z Teheránu ako nejaký zlý vtip, ako prdenie […]

Stáť v blízkosti Parlamentu, kde sa vznáša puch skazených rýb a lacného parfumu z pochybných hotelov, a vnímať v bruchu škvŕkanie toho starého známeho hlad, čo vás núti premýšľať o podstate vesmíru, a zrazu z nejakého zaprášeného televízora vo výklade na vás vyskočí ten malý, uslintaný prorok s vreckami plnými dialektických hovienok, ten Blaha, čo sa tvári […]

V hlave mi duní rytmus tohto gaunerského štátu, ktorý sa tvári, že má dušu, hoci je to len hromada tehál a vápna zlepená slinami skorumpovaných úradníkov. Pellegrini tam hore, v tom pozlátenom akváriu, sa usmieva tým svojím porcelánovým úsmevom, ktorý smrdí po drahom labele a lacných sľuboch, a díva sa na nás dolu ako na bandu slintajúcich dementov, čo nevedia […]

Vitajte v špinavých chodbách vládneho chaosu, kde vzduch smrdí po zvetranom pive, lacnom tabaku a zatuchnutých spisoch, a pýtajte sa sami seba, či táto hnijúca civilizácia vôbec stojí za jeden poriadny pľuvanec do tváre. Nedeľa, prvý marec, deň, keď by mal človek v pokoji hľadieť do slnka alebo sa milovať v nejakej zapadnutej manzardke, ale on namiesto toho stojí pred […]

Stojím na rohu ulice, v pľúcach cítim pach spáleného benzínu a hnijúcej kapusty, a v novinách čítam o nejakej „Kukurici“. Sto litrov. Sto tisíc eur. Bože, tie čísla sú také prázdne, také sterilné, ako svedomie mníšky v nevestinci. Kaliňák, ten chlap s úsmevom, ktorý prereže tmu ako britva, dostal pokutu za nejaký betónový kolos, čo trčí k nebu ako skamenený […]