Mr. Freeze komentuje

Vzduch smrdí po prepálenej kávovej usadenine a lacnom parfume nejakej meštiackej štetky, čo si myslí, že zachraňuje svet tým, že číta poéziu, zatiaľ čo títo smerácki humanisti a antiliberálni pokrytci s vyžehlenými goliermi, spotenými zadkami, sŕkajú svoje borovičky a vážne debatujú o tom, že aj s tou fašistickou špinou treba viesť dialóg a rešpektovať ich názor, akoby tá hniloba v ich hlavách bola len nejakou legitímnou filozofickou odnožou a nie otvorenou ranou plnou červov. A do toho celého bizarného divadla počúvam, ako tam tí smerácki intelektuáli, tí profesorskí pajáci s vreckovkami v sakách, pateticky fňukajú nad strašným nešťastím, ktoré vraj postretlo chudákov neonacistov, pretože im nejaký statočný barman odmietol naliať do zašťatého pohára hlt smradľavej kávy – bedákajú nad ich ľudskými právami s tou svojou slizkou, štátobanditskou morálkou, akoby právo na kofeín bolo posvätnejšie než fakt, že tí vyholení bastardi chcú polovicu planéty hnať do plynu. Myslia si, že keď si tá obluda oblečie čistú košeľu a objedná si white russian, tá fašistická pleseň z neho vyprchá.

Hovno.

Neonacista neprestane byť neonacistom len preto, že prejde cez dvere s mosadznou kľučkou. Je ako ten namletý, chlipný sused z Petržalky, čo sa ti v noci cez plot vyzvracia priamo do čerstvo rozkvitnutých begónií a ráno sa ti chce vyplakať na pleci, aby ti zatiaľ uchmatol peňaženku. Takého chlapa nevítaš s otvorenou náručou, nedávaš mu chlieb a soľ, nepúšťaš sa s ním do metafyzických debát o slobode slova. Nie. Zoberieš tú najhrubšiu záhradnú hadicu, tú čo pripomína penis slona, pustíš ľadovú vodu na plné pecky a spláchneš ten jeho zvratkami obliaty ksicht priamo do kanála, kam patrí, medzi potkany a bývalých politikov.

Pozri sa na nich, na tých prorokov smrti s vyblednutými tetovaniami hakenkrajcu a mozgom stiahnutým do kŕča. Celá táto skurvená západná civilizácia smeruje do priepasti, pretože sme stratili inštinkt sebaobrany, pretože sme zamenili skutočný morálny oheň za kaviarenskú diplomaciu, zatiaľ čo vesmír okolo nás pulzuje chladnou, absolútnou čistotou a hviezdy serú na naše ľudské práva. Títo smradi si nezaslúžia ani milimeter zľutovania. Hlad, ten skutočný, hlboký hlad v žalúdku ťa naučí, čo je to prežitie, a v prežití niet miesta pre parazitov. Malo by sa s nimi zaobchádzať s chladnou, chirurgickou presnosťou starých agentov Mossadu. Žiadne emócie. Len čistá, absolútna akcia. Pribiť tie fašistické myšlienky – a ich nositeľov – rovno na bránu ich vlastných historických monumentov hrôzy. A potom? Žiadna rýchla smrť. Kŕmiť ich mesiac tými najlacnejšími, lepkavými sladkosťami, kým sa im všetky zuby nepremenia na čierny, pulzujúci hnis, kým nebudú revať od bolesti pri každom nadýchnutí, aby v tom strašnom, malichernom utrpení pochopili aspoň zlomok tej hrôzy, ktorú ich predkovia a ich vlastné choré mozgy chceli zoslať na svet.

Niet žiadneho prímeria pri kaviarenských stoloch. Nemôžeš vyjednávať s rakovinou. Keď sa však pozrieš zblízka, cez ten nános hnevu a veľkolepých rečí o čistote rasy, uvidíš len bandu zbabelých buzerantov, čo majú odvahu hajlovať akurát tak potajomky na záchodoch, zavretí v smrade vlastných výkalov, kde ich nikto nevidí a nikto ich nemôže chytiť pod krk. Pred normálnymi ľuďmi si netrúfnu ani len pípnuť, stiahnu chvosty a hrajú sa na hlbokomorských potápačov, čo radšej nevyliezajú na hladinu reality, lebo by ich ten tlak vonkajšieho sveta rozmačkal na kašu. Sú to len ublížení chudáci, obyčajné trosky bez štipky skutočnej chlapskej sily, čo teraz sedia v kúte a detinsky fňukajú, že nedostali ten svoj posraný hlt kávy.