Mr. Freeze komentuje

Bratislava v auguste 1968. Horúčava, ktorá sa lepí na pľúca ako roztopený asfalt, a vo vzduchu pach spáleného motorového oleja, nafty a lacného tabaku, ktorý sem priviali pásy cudzích tankov. Stojím tu, akoby ma sem vypľul nejaký vesmírny zvratok priamo z roku 2026, muž vytrhnutý zo svojej éry klimatizovaných limuzín a naleštených rečníckych pultov, bez možnosti kopať do homosexuálov a liberálnych progresívcov. Moje telo, zvyknuté na drahé obleky a vôňu moci, sa teraz otiera o špinavé steny starého mesta, kde sa usadzuje prach dejín. Čas sa zrútil, rozpadol sa na tisíc ostrých črepov, ktoré mi režú vedomie, no uprostred tohto chaosu cítim podivnú, divokú vitalitu.

Okolo mňa hučí dav, sivá masa tiel v lacnom dederone a tesile, tváre skrútené strachom a nepochopením. Sú ako mravce, ktorým niekto stúpil na mravenisko, behajú sem a tam bez cieľa, zatiaľ čo ja viem presne, čo sa deje. Cítim obrovské napätie – fyzický hlad po poriadnom jedle, aké mi servírovali v luxusných reštauráciách budúcnosti, ale aj duchovný hlad po kontrole. Sme len bábky v obrovskom divadle kozmu, kde sa ríše rodia a zanikajú ako pľuzgiere na koži chorého psa. Civilizácia, tento krehký nános morálky a zákonov, sa opäť raz roztápa pod tlakom surovej ocele, a ja som tu, aby som sa prispôsobil, pretože len tí najprispôsobivejší prežijú.

Sledoval som obrovské zelené príšery na pásoch, ktoré sa valili cez most, ich hlavne, stoporené ako úd psa, namierené na barokové fasády, akoby chceli vymazať všetko, čo kedy nieslo pečať ľudského ducha a kultúry. Ruskí vojaci, špinaví, s očami plnými prázdnoty a únavy z nekonečnej cesty, uniformy špinavé od zvratkov, hľadeli z veží tankov na tento cudzí svet. Kým ostatní ustupovali a preklínali ich, vo mne rástlo presvedčenie, môj vlastný vesmírny maják, ktorý ma držal nad vodou. Moja myseľ bola pevne ukotvená v jedinej pravde, ktorú som si priniesol z budúcnosti, v dogme, ktorá mala ospravedlniť môj návrat do tejto sivej prítomnosti.

Predral som sa na čelo davu, priamo k prvému tanku, ktorý zastavil na námestí, ignorujúc varovné výkriky okolostojacich, a s rukami nad hlavou som zakričal svoj slogan: „Sloboda prišla z východu!“ Môj hlas preťal rachot motorov, hrdý, silný, netlmený žiadnymi pochybnosťami. Dav na mňa hľadel ako na šialenca, ale mne to bolo jedno; bol som stredobodom svojho vlastného vesmíru, vizionárom, ktorý vidí za roh dejín. Z tanku zliezal muž s masívnymi ramenami a hruďou ovešanou medailami, z ktorého vyžarovala živočíšna, nekompromisná autorita.

Bol to armádny generál Ivan Grigorievič Pavlovskij, darebák s koženou tvárou zbrázdenou sibírskym vetrom, ktorý riadil celú túto monštruóznu mašinériu okupácie. Jeho pohľad, chladný a prenikavý ako bajonet, spočinul na mne, potom sa jeho pery roztiahli do cynického úškrnu. Zavolal si ma k sebe gestom, ktoré nepripúšťalo odpor, a ja som pristúpil s naivnou hrdosťou človeka, ktorý si myslí, že ho dejiny privítajú s otvorenou náručou. Cítil som pach jeho potu, lacnej vodky, akoby ten mešuge nevedel piť nič delikátnejšie a vlhkej vlny, pach, ktorý definoval túto novú, surovú realitu.

Generál si ma premeriaval ako kus dobytka na trhu, no jeho zrak rýchlo skĺzol z mojej tváre na moje ľavé zápästie. Tam sa pod rukávom špinavej košele blyslo moje najdrahšie vlastníctvo z budúcnosti – zlaté hodinky IWC Da Vinci Perpetual Calendar Edition „Kurt Klaus“. Boli to hodinky s večným kalendárom a mesačnou fázou, majstrovské dielo, ktoré ticho tikalo uprostred tohto špinavého augustového dňa ako výsmech pominuteľnosti. Pre mňa znamenali status, moc, boli mojím spojením s luxusom roku 2026, ktorý mi teraz pretekal pomedzi prsty. Bol spomienkou na manželku, ktorá moje vyčíňanie s milenkami oceňovala čoraz drahšími darčekmi.

Pavlovskij natiahol svoju mohutnú, mastnú ruku, chytil ma za zápästie a s hlbokým, chrapľavým smiechom vyslovil klasickú vetu okupantov: „Vidím, že si vzdelaný človek, daj sem tie hodinky.“ Bolo to, akoby ma zdrapila hnusná gorila s džungle. V jeho hlase nebola žiadna prosba, bol to čistý imperatív moci, zákon džungle pretavený do vojenskej direktívy. Svet sa v tej chvíli zúžil na zlatý ciferník a jeho špinavé nechty, pod ktorými sa držali výkaly živočícha, ktorého zadok nikdy nepoznal WC papier.

Vykopol som proti nemu vlnu hnevu a zúfalstva, začal som sa trhať a kričať niečo o svojich právach, o tom, že som budúci premiér, že tieto hodinky sú mojím osobným vlastníctvom a darom, ktorý má pre mňa nevyčísliteľnú hodnotu. Moja malomeštiacka hrdosť, môj odpor k tomu, aby ma niekto len tak obral o symbol mojej nadradenosti, ma zaslepil. No pre generála som bol len smiešna figúrka v prachu Bratislavy, anachronizmus, ktorý mu stál v ceste. Moja obrana ho len rozzúrila, jeho tvár očervenela hnevom a zúrivosťou divého zvieraťa.

Surovým trhnutím mi strhol IWC hodinky z ruky, pričom zlatá pracka mi rozškriabala kožu na zápästí až do krvi. Cítil som ostrú bolesť a teplú krv, ktorá mi stekala po dlani, zatiaľ čo Pavlovskij sa víťazne usmial a hodinky si natiahol na špinavú paprču, na ktorej trónila zbierka ďalších hodiniek. „Jedny hodinky s moskovským časom a ostatné od tejto čvargy,“ povedal, akoby mal pocit, že ho niekto odfotí s tým výrokom do Čeľjabinského spravodaja. Potom ma bez štipky rešpektu sotil dozadu, priamo do náruče dvoch smradľavých vojakov, a s opovrhnutím ma odovzdal do rúk plukovníka Myškina, ktorý celú scénu sledoval z pozadia.

Plukovník Myškin, ktorého v úzkych vojenských kruhoch prezývali „Vrchná sestra“, bol zjav, ktorý popieral všetku maskulinitu červenej armády. Voňal lacným ružovým olejom, ktorý mal maskovať pach potu, mal starostlivo upravené fúzy a v jeho očiach svietil zvrátený, prenikavý záujem. Keď ma vojak pred neho predhodil, nezačal ma biť ani ma neposlal do cely; namiesto toho ma začal s neskrývaným pôžitkom vizuálne sledovať.

Pomaly ma obchádzal, akoby si obzeral sochu v galérii, prstom mi prešiel po ramene a vtipkoval na tému môjho vzhľadu. „Vidím, že si športovec, ktorý by bez problémov vydržal päť guliek do brucha,“ poznamenal s tichým, slizkým syčaním a pridal niekoľko vulgárnych sexuálnych narážok, ktoré mi zmrazili krv v žilách. Jeho slová boli ako studené hady plaziace sa po mojom chrbte, plné hnusnej, neskrývanej túžby, ktorá ma ponižovala viac než generálova facka.

Cítil som, ako sa moja identita, budovaná desaťročia na tribúnach a pred kamerami, rúca do priepasti. Všetok ten egocentrizmus, tá viera vo vlastnú neporaziteľnosť, sa rozplynula v pachu jeho lacného parfému a vlhkej hniloby, ktorá stúpala z neďalekého kanála, kam ruskí vojaci hádzali mŕtvoly. Bol som bezmocný, zbavený svojho brnenia, vystavený napospas tvorom, pre ktorých ľudská dôstojnosť znamenala menej ako handra na čistenie zbraní.

Myškin sa zasmial, bol to vysoký, hysterický smiech, z ktorého ma bolel mozog. Začal som sa ošívať, cúvať pred jeho dotykmi, no vojaci ma pevne držali za ramená, ich zovretie bolo ako železné kliešte. Myškin mi šepkal do ucha ďalšie oplzlosti, jeho ruka mi blúdila v rozkroku, sľuboval mi, že ma naučí skutočnej disciplíne, takej, akú v mojom roku 2026 ešte nikto nezažil.

Nakoniec ma chytil za golier a osobne ma odviedol do tmavej, vlhkej budovy veliteľstva, kde chodby páchli šťankami. Každý krok na týchto studených schodoch bol ako zostup do Danteho pekla, kde namiesto diablov hliadkovali opití muži v zelených uniformách. Moje vnútro kričalo, filozofoval som o nespravodlivosti osudu, o tom, ako ma vesmír zradil práve vo chvíli, keď som chcel prejaviť lojalitu jeho najtemnejšej sile.

Zastavili sme pred ťažkými drevenými dverami na konci chodby, spoza ktorých sa ozývalo tupé búchanie a hlboký hlas. Myškin sa na mňa naposledy zvrátene usmial, potľapkal ma po líci a otvoril dvere. Vstúpil som do miestnosti, kde v polotme pri stole sedel major Gromikin, Myškinov partner, monštrum, ktorému kvôli jeho brutálnej sile a bezohľadnosti dali prezývku „Pneumatická vŕtačka“.

Gromikin bol hora svalov s tupým výrazom v tvári a rukami ako lopaty, z ktorého vyžarovalo čisté, živočíšne zlo bez akýchkoľvek morálnych zábran. Dvere sa za mnou s hlasným treskotom zavreli a zámok cvakol ako ortieľ smrti. To, čo nasledovalo v tej tmavej miestnosti páchnucej lacným chlastom a surovosťou, bolo totálnym zničením mojej fyzickej aj psychickej existencie, bolesť a poníženie, ktoré vymazali posledné zvyšky mojej ľudskej hrdosti.

Keď ma nakoniec vyhodili na chodbu, ležal som na studenej dlážke, neschopný poriadneho pohybu, s telom rozbitým na kúsky. Moje šaty boli roztrhané, koža pokrytá modrinami a krvou, a v hlave mi dunela prázdnota, akú človek zažije len vtedy, keď mu zoberú úplne všetko. Sloboda, ktorá mala prísť z východu, ma namiesto toho rozdrvila, znásilnila a nechala ležať v prachu ako nepotrebný odpad.

S vypätím posledných síl som sa pozbieral z dlážky a odplazil sa k úradu nového muža pri moci, čerstvo vymenovaného prezidenta Gustáva Husáka. Dúfal som, že u neho, u slovenského rodáka, nájdem aspoň štipku pochopenia, nejakú spásu pred týmto peklom. Husák sedel za obrovským písacím stolom, na ktorom boli úhľadne usporiadané spisy odsúdencov na smrť. Chladný, racionálny a neoblomný normalizátor, z ktorého očí za hrubými sklami okuliarov vyžaroval chladný intelekt.

Začal som sa mu žalovať, môj hlas bol plný sĺz a poníženia, opisoval som mu zverstvá, ktoré mi urobili jeho sovietski bratia, a prosil som ho o ochranu. No môj politický inštinkt prežitia, tá hnusná, vlečná vlastnosť, ma rýchlo prinútila zmeniť tón; začal som sa mu líškať, pochlebovať mu a ospevovať jeho genialitu.

„Súdruh Husák, vy ste budúcnosť tejto krajiny, ja viem, čo príde,“ habkal som, snažiac sa zachrániť si kožu. „Keď zomrieš, pôjdem na tvoj hrob a tam si ťa uctím v budúcnosti, budem brániť tvoj odkaz pred tými liberálnymi vojnovými štváčmi, len ma tu nenechaj zomrieť!“ Ponížil som sa pred ním až na samotné dno, plazil som sa pred ním v nádeji, že uvidí moju užitočnosť pre jeho nový režim.

Husák ma ticho počúval, nepohol ani brvou, len si občas napravil okuliare na nose a hľadel na mňa ako na nejaký bizarný biologický exemplár. V jeho chladných očiach nebola žiadna ľútosť, len absolútny cynizmus muža, ktorý vedel, ako funguje mocenský aparát. Veľmi rýchlo pochopil, s kým má do činenia, a vo svojej mysli zhodnotil, že narazil na prvotriedneho debila.

Chvíľu mlčal, bubnoval prstami po stole, akoby premýšľal, či ma má dať rovno postaviť pred popravčiu čatu, no potom sa jeho pery stiahli do suchého úsmevu. Vedel, že smrť je príliš jednoduchá a málo užitočná pre budovanie nového socialistického štátu. Rozhodol sa použiť ma inak, rafinovanejšie, presne v duchu svojej tvrdej normalizačnej politiky.

Pozrel sa na mňa a okľukou, s ľadovým pokojom v hlase, mi povedal: „Súdruh, vidím, že ste mimoriadne perspektívny a zapálený človek. Takýto ideologický zápal sa dnes hneď tak nevidí, a bola by veľká škoda, keby vaša energia vyšla nazmar tu v Bratislave. Presne takýto oddaný káder sa nám mimoriadne hodí v uránových baniach v Jáchymove.“

Moje srdce vynechalo úder, keď som pochopil krutú iróniu jeho slov. Moja slepá vernosť východu, moje pochlebovanie a análny scubadiving ma nezachránili, len ma poslali na miesto, odkiaľ niet návratu. Pred úradom ma už čakali stráže, ktoré ma bez slova schmatli a odvliekli preč z Husákovej pracovne, zatiaľ čo on sa opäť ponoril do svojich spisov, zatiaľčo pod jeho stôl liezli nadšené straníčky.

Teraz sedím na špinavej dlážke zamrežovaného vojenského auta, ktoré ma unáša preč, na západ, do chladných jáchymovských baní, kde budem holými rukami kopať urán pre ríšu, ktorej som tak veril. Auto naráža na výtlky cesty, kovové mreže rinčia a ja vo vedomí cítim len ticho, prázdnotu a nekonečný chlad. Moje luxusné hodinky IWC teraz tikajú na zápästí nejakého opitého pikantropa, zatiaľ čo môj čas vypršal a sloboda, ktorá mala prísť z východu, ma pochovala zaživa pod tonami rádioaktívneho prachu.