Vstupujem do tej presklenej hrobky, kde vzduch smrdí po lacnom egu a čistiacich prostriedkoch, ktoré majú zakryť pach hniloby v ich dušiach. Je to vraj moderná finančná skupina, jaskyňa Alibabu, ale jediný poklad, ktorý tu nájdete, je ten, čo vám vytiahnu priamo z čriev ešte skôr, než stihnete povedať „dobrý deň“. Sedí tam ten chlap, ten parazit v obleku, ktorý sa […]

Keby som kráčal ulicami Moskvy alebo Pekingu, v ústach by som cítil pachuť ohavného nočného tvora, ktorý sa tam vyšerblil, žalúdok by mi zvieral ten starý známy hlad, ktorý nenasýtiš ani celým pecnom plesnivého chleba, a kým by sa mesto okolo škvarilo v tom svojom idiotskom rytme hnevu a smogu, v hlave by mi zneli tie správy z Teheránu ako nejaký zlý vtip, ako prdenie […]

Stáť v blízkosti Parlamentu, kde sa vznáša puch skazených rýb a lacného parfumu z pochybných hotelov, a vnímať v bruchu škvŕkanie toho starého známeho hlad, čo vás núti premýšľať o podstate vesmíru, a zrazu z nejakého zaprášeného televízora vo výklade na vás vyskočí ten malý, uslintaný prorok s vreckami plnými dialektických hovienok, ten Blaha, čo sa tvári […]

V hlave mi duní rytmus tohto gaunerského štátu, ktorý sa tvári, že má dušu, hoci je to len hromada tehál a vápna zlepená slinami skorumpovaných úradníkov. Pellegrini tam hore, v tom pozlátenom akváriu, sa usmieva tým svojím porcelánovým úsmevom, ktorý smrdí po drahom labele a lacných sľuboch, a díva sa na nás dolu ako na bandu slintajúcich dementov, čo nevedia […]

Vitajte v špinavých chodbách vládneho chaosu, kde vzduch smrdí po zvetranom pive, lacnom tabaku a zatuchnutých spisoch, a pýtajte sa sami seba, či táto hnijúca civilizácia vôbec stojí za jeden poriadny pľuvanec do tváre. Nedeľa, prvý marec, deň, keď by mal človek v pokoji hľadieť do slnka alebo sa milovať v nejakej zapadnutej manzardke, ale on namiesto toho stojí pred […]

Stojím na rohu ulice, v pľúcach cítim pach spáleného benzínu a hnijúcej kapusty, a v novinách čítam o nejakej „Kukurici“. Sto litrov. Sto tisíc eur. Bože, tie čísla sú také prázdne, také sterilné, ako svedomie mníšky v nevestinci. Kaliňák, ten chlap s úsmevom, ktorý prereže tmu ako britva, dostal pokutu za nejaký betónový kolos, čo trčí k nebu ako skamenený […]

Vidím ho tam, toho Eda, tú trasúcu sa želatínu rozhorčenia, ako sedí nad tanierom mastným od posledného šnicľa, a v očiach má ten sklenený pohľad človeka, ktorý práve zistil, že vesmír nemá kormidlo, alebo aspoň nie také, ktoré by držal v ruke jeho milovaný báťuška z Východu. Tlak mu stúpa, cítim ten tep v jeho spánkoch až sem, je to rytmus zlosti, silnejšej a […]

Je to všetko jeden veľký zvrhlý vtip, vyleptaný do dlažobných kociek močom a lacnou vodkou, a títo dvaja, Fico s Lajčákom, v ňom tancujú menuet na okraji žumpy, zatiaľ čo my dole zbierame omrvinky a myslíme si, že je to manna nebeská. Pýtaš sa, do akého svinstva sa namočili? Do toho istého, z ktorého sme všetci vzišli a do ktorého sa vrátime, len oni si k tomu […]

Sedím tu, v tej prekliatej zime, kde sa vzduch trasie ako huspenina na krku Eda Chmelára, a premýšľam o tej fraške, o tom divadle tieňov, ktorému Fico hovorí diplomacia. Mrzneme a hladujeme tretí rok a na stoloch sú len všivavé ondatry. Vidím ho tam, toho malého krpca z Karpát, ako sa tmolí po tých naleštených chodbách Washingtonu, kde smrdí moč a lacný hamburgerový tuk, […]

Deň čo deň jazdím po tom asfaltovom pekle. A čoraz častejšie vidím zrazenú vevericu, ktorej placka na mňa hľadí ako Putin na svoje stádo. Ten pohľad na tú cestu, to nie je len asfalt, je to hrdlo samotného pekla, ktoré každé ráno vyvrhne tento obraz, túto lekciu z anatómie hniloby. Tá veverička, ten malý cár prachu, tam teraz leží a ja v nej vidím jeho – toho […]