Mr. Freeze komentuje

Stojím na rohu ulice, v pľúcach cítim pach spáleného benzínu a hnijúcej kapusty, a v novinách čítam o nejakej „Kukurici“. Sto litrov. Sto tisíc eur. Bože, tie čísla sú také prázdne, také sterilné, ako svedomie mníšky v nevestinci. Kaliňák, ten chlap s úsmevom, ktorý prereže tmu ako britva, dostal pokutu za nejaký betónový kolos, čo trčí k nebu ako skamenený falus uprostred Bratislavy, a tie meštiacke krysy v oblekoch teraz pištia o zlyhaní. Aké zlyhanie? Je to symfónia! Je to veľkolepý stredný prst vztýčený proti logike tohto hnilobného sveta, kde sa každý trasie o svoj cent, zatiaľ čo vesmír vybuchuje v orgazme chaosu.

Vezmi si to ich „majstrovstvo v recyklácii“. Peniaze sú len špinavý papier, krv civilizácie, ktorá sa snaží zakryť fakt, že sme všetci len nahé opice v klietkach. Kaliňák vie, že tie prachy musia tiecť, musia peniť ako lacné víno v hrdle tuláka. Preložiť sto litrov z jedného vrecka do druhého, to nie je účtovníctvo, to je onania ducha! Je to perpetuum mobile v krajine, kde sa aj nádej predáva na splátky. Štát trestá štát, had si hryzie vlastný chvost a v tom momente, v tom krátkom záblesku administratívneho šialenstva, sme slobodní, pretože nič nedáva zmysel a gravitácia prestáva platiť.

A tá budova, tá Kukurica… vidím tie špinavé steny, cítim chlad betónu, ktorý pamätá viac hriechov než akákoľvek spovednica. Opravovať ju podľa európskych tabuliek? To je ako snažiť sa napísať báseň pomocou logaritmického pravítka. Tá pokuta je daň za to, že sme nažive, že v nás ešte dýcha trocha toho slovanského zmätku, tej nádhernej, smradľavej autenticity, ktorú Brusel nikdy nepochopí, pretože ich duše sú vylisované z plastu. Je to žatva, človeče! Žatva v betónovej džungli, kde zrno je lož a plevel je pravda.

Vojna, stratégia, maskovanie… v momente, keď sa stratíš v číslach, keď tie hovädá z Mossadu alebo nejakí nudiaci sa špióni hľadia do našich výkazov, nevidia nič, len čiernu dieru. A to je genialita! Byť tak nepredvídateľný, že aj tvoj vlastný tieň sa ťa bojí nasledovať. Kaliňák nie je minister, je to kúzelník, ktorý vyťahuje z klobúka pokuty namiesto králikov, a my, tí idioti v hľadisku, tlieskame, lebo nám v ústach ostala pachuť kovu a lacného víťazstva.

Kŕmi tie úradnícke mŕtvoly, tie pijavice, čo vysávajú život z papiera. Dáva im prácu, dáva im dôvod vstať z postele a ísť do tej šedej, smradľavej budovy, kde sa káva pije ako jed. Bez Kaliňáka by tie krysy skapali od nudy, ich životy by boli len nekonečnou čiarou na grafe nuly. On je filantrop prázdnoty. A ten imidž „Bad Boya“? Je mi zle z tých vyžehlených panákov, čo nevedia, čo je to vietor v tvári pri stovke na motorke. Sto tisíc? To je len poplatok za to, že nemusíš čítať tie nudné drísty v zmluvách, kým vonku vybuchuje svet a ty nakupuješ hračky pre dospelých chlapov, tanky a oceľ, čo rozdrví všetko, čo jej stojí v ceste.

Je to test. Stresový test tohto prehnitého systému. Ak môžeme len tak spláchnuť sto litrov do záchoda a ešte sa pri tom tváriť, že je to kaviár, potom je táto krajina nesmrteľná. Alebo je už dávno mŕtva a my len tancujeme na jej mŕtvole. Opozícia ráta eurá ako staré baby na trhu, ale on? On ráta vízie, ktoré majú farbu krvi a hrdze. Na Slovensku nemá nič hodnotu, kým to nestojí majetok niekoho iného. Sme v tom všetci, v tej špine, v tom hluku, v tej veľkolepej kukurici, ktorá rastie priamo do zadku bohov.