Sedím tu, v tej prekliatej zime, kde sa vzduch trasie ako huspenina na krku Eda Chmelára, a premýšľam o tej fraške, o tom divadle tieňov, ktorému Fico hovorí diplomacia. Mrzneme a hladujeme tretí rok a na stoloch sú len všivavé ondatry. Vidím ho tam, toho malého krpca z Karpát, ako sa tmolí po tých naleštených chodbách Washingtonu, kde smrdí moč a lacný hamburgerový tuk, a v hlave mu hučí tá jeho veľká, krvavá politika na štyri strany, ktorú si pestuje ako hnisavý vred.

Vstúpil tam, do tej siene zrkadiel, tenkou vrstvou zlata pokrytého umakartu, kde sa realita ohýba pod váhou oranžového prízraku, a chcel byť dôležitý. Chcel im to chrstnúť do tváre, tú svoju bolesť, tú kovovú pachuť osudu. „Vy dvaja chumaji ani netušíte, čo je to mať 9 mm guľku v bruchu,“ vyhŕkol, a v tom momente to nebol premiér, bol to len kus zraneného mäsa, čo hľadá uznanie v meste, ktoré nepozná zľutovanie. Bol to výkrik do prázdna, do vesmíru, ktorý sa stará o hviezdy a o zánik civilizácií, nie o diery v ľudskom bruchu.
Ale Trump? Ten chlap je ako buldozér v obchode s porcelánom, je to stelesnenie amerického chaosu, človek, ktorý nečíta knihy, s charizmou susedových smradľavých ponožiek, lebo on sám je tou najhrubšou a najvulgárnejšou knihou, akú kedy svet napísal. Pozrel naňho tými svojimi prasačími očami, čo vidia len doláre a odrazy vlastného ega, a jedným seknutím ho zmenil na prach. „A prečo nemáš čiapku?“ To nebola otázka, to bol pľuvanec na celú tú jeho stredoeurópsku dôstojnosť, na tie obleky šité na mieru, ktoré majú zakryť fakt, že je len nahá opica v betónovej džungli.
Fico tam stál, habkal, ústa sa mu otvárali ako ondatre na grile, a v tej chvíli sa zrútila celá tá stavba jeho moci. Čo sú to za zákony, čo sú to za hranice, čo je to za štát, keď vás jeden grobian v Bielom dome dokáže ponížiť otázkou o čiapke? A potom prišiel Vance, ten prihriaty tieň budúcnosti, ten mechanický prorok novej éry, a dorazil ho tou svojou strohou, strojovou požiadavkou: „Nepočul som ťa poďakovať.“
To bol koniec. To nebol len slovný výprask, to bola totálna kapitulácia ducha. Cítil som ten jeho strach, ten studený pot, čo mu stekal po chrbte, keď si uvedomil, že v tejto hre nie je hráčom, ale len figúrkou, ktorú niekto zabudol v krabici od prezervatívov. Prášil domov ako zmoknuté kura, s tými svojimi diplomatickými taškami plnými prázdnoty, a tá hrôza v ňom rástla, až kým ju nevyvrátil pred Dankom a tými bruselskými panákmi.
Bľabotal. Sypalo sa to z neho ako štrk z vyklápačky, na ktorej sa pozvracal strojmajster. Prečo? Lebo uvidel priepasť. Uvidel, že tam hore, na vrchole pyramídy, nesedí Boh, ani rozum, ale len čistý, surový inštinkt a pohŕdanie. Vrátil sa domov, do tej našej malej, smradľavej kotliny, kde sa každý hrá na dôležitého, ale v skutočnosti sme len všetci uväznení v tom istom nekonečnom cykle hladu a poníženia. Celá táto civilizácia smeruje do hajzla a my sa hádame o to, kto mal akú čiapku a kto komu nepoďakoval, zatiaľ čo vypelichané opice, pribité na dvere kostola, sa nám smejú do ksichtu a v bruchu nás všetkých tlie jedna neviditeľná 9 mm guľka, ktorú nám tam vstrelil život v momente, keď sme sa narodili.
Ten chlap má plné trenky a jediné čo spraví je to, že sa vrhne na kolená pred Macronom? Toto je politika na štyri svetové strany, bez ohľadu na to, ako je tá jeho sračka trápna? Čo teraz žobre, ako nejaká uslintaná gazela pred poľovníkom, ktorý si svoje smradľavé predstavenie zaplatil u mŕtveho hrobára? Kde je nejaká dôstojnosť? Hrob…


Tak toto by som nazvala nefalšovanou, ba priam... ...
tvoj psychiater ti už povedal, že si... ...
Odpoveď ti dá tvoj psychiater. Papaj... ...
Celá debata | RSS tejto debaty