Mr. Freeze komentuje

Noc v Senátnom paláci bola otupná, pretkaná vzdialeným, dutým dunením protivzdušnej obrany. Ďalší ukrajinský dronový nálet. Pre Vladimíra Vladimíroviča to už bola všedná otrava, no protokol velil neúprosne – žiadny nočný presun vrtuľníkom do Novo-Ogarjova. Musel zostať uväznený za nepriestrelnými sklami Kremľa.

Sedel v kresle, civel do prázdna a zíval. V kostiach mu pulzovala tá stará, jedovatá zmes nudy a túžby ovládať. Pohľadom zavadil o svoje mäkké kožené topánky. Boli dokonale tiché.

Tichošľap.

To slovo mu kedysi prischlo s odporom, no on si ho v duchu privlastnil. Na chodbách, kde si mysleli, že ich nikto nepočuje, ho prezývali aj horšie – zmrd z Vladivostoku. Pri tej spomienke mu trklo v sánke. Kreténi. Hlúpy personál a pologramotní strážcovia, neschopní zapamätať si ani to, že sa narodil v Leningrade. Za jeho mierne zošikmené oči predsa nemohla Kamčatka, ale dávna krv z tatárskych či mongolských stepí. Nechápal ich primitivizmus. No dnes v noci im to mohol pripomenúť.

Jeho najobľúbenejšou kratochvíľou bolo vykradnúť sa von, prejsť cez mŕtve námestia a v komnatách Teremného paláca odhaliť náhodných milencov z personálu. Ten okamih bol nenahraditeľný: vystúpiť z tieňa, vidieť v ich očiach číry des, Sibír či Lefortovo a potom si vychutnať tie úbohé, koktavé výhovorky.

Vykĺzol z apartmánu v mäkkých topánkach bez zvuku. Minul stanovisko vnútornej stráže bez povšimnutia, radšej sa mu nik nepostavil do cesty, prebehol cez chladné nádvorie okolo tichých siluet chrámov a cez Veľký kremeľský palác vnikol do útrob Teremného paláca. Vedel, že horné poschodia so spleťou priechodných izbičiek sú na nočné zálety ako stvorené – kamery FSO tam mali slepé uhly a hrubé múry neprepustili ani vzdych. A nik sa radšej nestaral, čo sa v tom pelechu neresti deje.

Zastal pred masívnymi dverami na konci chodby a pritisol k nim ucho. Zvnútra presakovalo tlmené svetlo a zúrivé, živočíšne vzdychanie. Dvojica vnútri bola v stave nekontrolovateľnej extázy, akoby ich poháňal cudzí, zbesilý záchvat. Vzduchom sa tiahol slabý zápach ozónu a surového kovu. Do podvedomia sa mu votrela jemná vlna úzkosti zmiešaná s pulzovaním v slabinách, no pripísal to vlastnému vzrušeniu z lovu.

Pousmial sa a prudko rozrazil dvere. „Hľadám svoju knihu,“ predniesol úradníckym prísnym hlasom a prižmúril oči. „Stalinov mlynček na mäso. Interesantná kniha. Nevie niekto, kde dočerta je?“

Uprostred perzského koberca kľačal plukovník Viktor Andrejevič Toropov zo Služby bezpečnosti prezidenta, rýchlosťou blesku od neho odskočila nahá postava. Mal rozopnutú uniformu, nohavice stiahnuté ku kolenám a z červenej tváre mu vyrazila vlna paniky. Doznievajúci kŕč však nepustil; mohutná erekcia mu stála priamo pred očami vrchného veliteľa.

„V-Vladimír Vladimírovič… ja… my… to… to nie je tak, ako to vyzerá!“ vykoktal plukovník a neobratne sa pokúšal dlaňami zakryť rozkrok. „Hliadka… mimoriadny stav kvôli dronom… preverovali sme narušenie…“

„Narušenie, vravíte?“ nadvihol Vladimír Vladimírovič obočie.

Z kúta sa ozvalo šuchotanie. Nahá, spotená žena sa v zúfalej snahe zakryť vtisla do výklenku za masívnym rámom. Z obrovského plátna sa do izby díval prísny, nie veľmi vydarený, olejový portrét Vladimíra Iľjiča Lenina, spod ktorého vytŕčali len dve štíhle, trasúce sa ženské nohy a vydesené modré oči. Vladimír Vladimírovič mal pocit, že ju už niekde videl.

„Knihu som tu, zdá sa, nezaložil,“ skonštatoval sucho. „Pokračujte v previerke, plukovník. A nezabudnite potom za sebou zhasnúť.“

Otočil sa na päte a vyšiel. Za chrbtom ešte počul zúfalý šepot: „Viktor… čo teraz? Obliecť sa… či… či čo?“

Muž zaúpel: „Kurva, som mŕtvy muž. Posledná fajka…“

Vladimír Vladimírovič kráčal chodbou v chladnom uspokojení. Škeril sa na celú chodbu pri myšlienke na tú poslednú fajku. Pri myšlienke na sex a moc mu v hlave mimovoľne zarezonoval ten zmrd z Československa. Pousmial sa s dešpektom. Všetky tie dievčatá, ktoré vláčil za štátne peniaze do Vietnamu, akoby si dokazoval zašlú silu. Nechápal tú primitívnu sedliacku náturu. Ale tieto bývalé kázetká bolo treba držať na obojku. Zmrd začínal poľavovať aj pri hlasovaniach v Bruseli. Možno by stálo za to vytočiť jeho číslo, trochu ho postrašiť a pripomenúť mu, aby sa viac snažil sabotovať tú ich prekliatu Úniu a nemyslel len na masáže. No po pár metroch myšlienku odohnal, sústredil sa na pôvodný nápad.

Zrazu spomalil. Krok mu oťažel, akoby sa brodil hustnúcim blatom. V slabinách pocítil prudké, bolestivé napätie – drsnú, nechcenú erekciu, ktorá mu brutálne napla nohavice. Vzduch v chodbe zhustol do lepkavej, chladnej hmly páchnúcej po spálenom ozóne a teplom, hnijúcom mäse.

Zmysly mu zaplavila zvrátená posadnutosť. Musí nájsť ďalšiu dvojicu. Keď spoza rohu začul mľaskavé trenie a chrapľavé stonanie, bez rozmyslu kopol do pootvorených dverí.

Namiesto milencov však objavil na jatky. Miestnosť bola doslova vytapetovaná krvou. Na ťažkom dubovom stole ležalo mužské torzo v montérkovej kombinéze Spetssvjazu, ruky brutálne pribité o stôl nahrubo rozlámanou stoličkou. Hrudný kôš bol roztvorený ako prasknutá škrupina a vnútornosti sa vylievali na koberec do hustého čierneho jazera.

Priamo nad stolom viselo z nízkej klenby druhé telo, zapletené do zvyškov vytrhanej elektroinštalácie. Z bielej laboratórnej zástery ostali len krvou nasiaknuté franforce odhaľujúce dohrýzené, zmodrané mäso. Na zemi sa v kaluži leskla pretrhnutá strieborná retiazka s krížikom.

V kúte komnaty sa vlnila mastná, tmavá hmota, akoby sa kus noci odtrhol a začal žiť vlastným životom. A z jej stredu vychádzal pravidelný vibrujúci zvuk.

Vlhké praskanie kostí. Entita drvila dievčenskú holennú kosť a vysávala z nej teplú dreň. V mastnom víre sa zrazu rozžiarili dve obrovské tekuté oči bez bielkov, hlboké priepasti, ktoré si okamžite privlastnili Vladimírov pohľad.

Do lebky mu vrazil neviditeľný klin a v mozgových lalokoch mu zarezonoval slizký hlas: „Chcel by si sa pridať?“

Vladimír Vladimírovič chcel cúvnuť, no telo ho zradilo. Neviditeľná sila ho začala neodvratne priťahovať k stolu do kaluže krvi. Bez ohľadu na jeho vôľu ho nútila robiť trhavé, rytmické kopulačné pohyby panvou smerom k zohaveným telám. Cudzí posmešný hlas rozdrvil jeho zdravý rozum a prinútil ho v duchu skandovať absurdnú mantru: „Mr. Dick-in-son. Mr. Dick-out-son. Mr. Dick-in-son.“

Moc, dôstojnosť, všetko sa rozpadalo. V momente, keď sa mu päta pošmykla na kuse tkaniva, v ňom explodoval reflex zahnaného zvieraťa. Zreval, zahryzol sa do vlastného jazyka a horúca bolesť na zlomok sekundy preťala telepatické puto. Vyškriabal sa na nohy a v šialenom šprinte vyletel na chodbu.

V okamihu, keď za sebou zabuchol dvere, mu v hlave vlhko zašepkalo: „Ešte neprišiel tvoj čas.“

Vrazil do okovaných dverí vedúcich do stredovekého suterénu a zrútil sa dolu schodiskom. Dopadol na kolená a okamžite vyvrátil žlč na bielokamennú dlažbu. Vzduch za ním v momente zamrzol a v lebečnej kosti mu posmešne zaznelo: „Možno už nastal tvoj čas.“

Chrapľavo zreval. Na slizkom kameni sa mu zvliekla ľavá topánka. Bežal ďalej s jednou topánkou, malý plešatý blondín s jednou topánkou, bosou nohou dopadal na ľadový betón a ostrý štrk. Pri prechode do sovietskeho traktu vrazil do ťažkých, plesňou zatuchnutých zamatových závesov. Látka sa mu omotala okolo hlavy, zalepila mu ústa prachom. Šialene vrieskal a neľudskou silou nechtami trhal látku, kým s praskotom nepovolila.

A v hlave mu to dunelo zas a znova: „Možno už nastal tvoj čas. Možno už nastal tvoj čas.“

Pod nohami mu na kovových roštoch rinčali kroky, žiarivky v káblovom tuneli praskali. Keď vbehol do osvetleného kontrolného uzla, zbadal mladého strážcu FSO. Vojak v stave psychotického amoku hystericky kričal a zblízka mieril hlavňou samopalu na bronzový nos busty Michaila Gorbačova. Toho sraľa, ktorý mal byť už dávno vygumovaný z každého kúta celého Ruska. Vladimír Vladimírovič ani nespomalil; prešmykol sa okolo neho priamo do výťahu, vyletel na svoje poschodie, vpadol do apartmánu a zabuchol dvere na všetky závory.

Ráno prenikalo cez nepriestrelné sklá s mrazivou bezcitnosťou. O ôsmej sa ozvalo diskrétne zaklopanie. Na prahu ležala bordová zložka Správy vnútornej bezpečnosti FSO.

Sadol si za stôl z lešteného orecha a roztrhol pečať.

Prvý incident: plukovník Viktor Toropov a asistentka Tatiana Morozová boli zaistení v stave hysterického záchvatu. Toropov nebol schopný súvislého výsluchu a skončil na psychiatrii v Mandryke.

Druhý incident: v historickom depozitári boli nájdené zmasakrované telá mladšieho technika Denisa Baškina a reštaurátorky Aliny Voroncovovej. Pitevná správa sucho konštatovala mechanické lámanie kostí zaživa a úplnú absenciu kostnej drene.

Tretí incident: slobodník Nikita Riazancev v podzemnom uzle vyprázdnil zásobník do busty Gorbačova a poslednou guľkou si prestrelil hlavu. Pôvod busty sa preveruje.

Vladimír Vladimírovič pomaly zavrel spis. V miestnosti zavládlo mŕtve ticho. Pozrel sa na svoje ruky, oškreté a dobité, na ktorých mal za nechtami ešte stále čierne vlákna roztrhaného zamatu.

A vtom mu zátylok opäť oblizol známy mráz spáleného ozónu. Priamo uprostred lebky sa prebudil ten tichý, vlhký hlas: „Ešte nenastal tvoj čas.“