Mr. Freeze komentuje

Eduard Chmelár je známy ako vševedko, ktorý sa vyjadruje k hocijakej téme, pokiaľ to nejako nevrhne tieň na jeho milované Rusko. V tomto texte sa budeme venovať jeho textu o útoku na indického študenta. Text má špecifickú štruktúru, v ktorej si Chmelár vyberá, na čo zameria vlastný morálny apel a kde použije len delegované odsúdenie. Naučíme sa vnímať, ako využíva svoje manipulatívne techniky tak, aby okydal neonacistu, ale aby sám nemusel povedať svoj vlastný názor.

Vlastný vs. prevzatý postoj k útoku na Inda

Chmelár si je vedomý toho, že bojuje na jednom ihrisku s neonacistom o publikum, ktoré nemá problémy akceptovať neonacistov a útok na študenta schvaľuje. Tomu prispôsobuje svoje slová. Ak nie je totálny dement, mal by takýto útok odsúdiť. Ale to sa nedeje.

• Skutočnosť: Chmelár v celom texte ani raz nevysloví priamu vetu, ktorou by sám za seba odsúdil samotný fyzický útok na indického občana (napr. „Odsudzujem tento rasistický čin“).
• Technika: Zmieňuje to výhradne cez tretiu osobu („Odsudzovanie útoku na indického učiteľa v Nitre, od ktorého sa rázne dištancoval aj nitriansky biskup…“). Útok na Inda mu v štruktúre textu neslúži ako hlavná téma, ale ako spúšťač/pohnútka Mazurekovho amoku.

Na čo zameriava svoj vlastný hnev a rozhorčenie

Mazurekovo tliachanie mu poskytlo dobrú štartovaciu pozíciu. Aj neonacistické publikum má svoje matky a tak využíva príležitosť, aby si do neho kopol. Aká ohavná bytosť dokáže kopať do ženy? Samozrejme jeho morálne rozhorčenie má svoje limity. Keď sa mu to hodí, bez váhania kope napríklad do Studenkovej, zase až taký morálny, ako sa snaží o sebe tvrdiť sám nie je.

• Primárnym terčom jeho príspevku nie je páchateľ útoku v Nitre, ale Milan Mazurek a jeho správanie voči europoslankyni Beáte Jurík.
• Chmelár investuje všetku svoju emotívnu a odsudzujúcu lexiku („suterénny primitív“, „hulvát“, „neofašistické pudy“) do kritiky Mazurekovho slovníka a spochybnenia Kaliňákovho tvrdenia, že Republika už nie je extrémistická.

Prečo to robí (Politický a rétorický kalkul)

Toto nie je boj nejakého osamelého hrdinu proti neonacistovi. Je to len snaha uchmatnúť si z nepriateľovho tábora zopár hlupákov. Počty hlupákov s neonacistickými sklonmi sú obmedzené a tak sa treba dobre obracať v tom malom rybníku.

• Využitie príležitosti: Z hľadiska politickej komunikácie ide o klasické využitie kauzy na útok proti politickému rivalovi (Mazurekovi/Republike) a zároveň na dištancovanie sa od vládnej rétoriky (Kaliňák), čím si Chmelár buduje pozíciu „nestranného/zásadového“ kritika.
• Práca s publikom: Chmelár vie, že časť jeho čitateľov môže mať voči imigrantom výhrady. Ak by sa príliš zanietene zastával cudzinca, mohol by stratiť body u svojho kmeňového publika. Zastávať sa však „ženy a matky“ (Beáty Jurík) pred vulgárnym útokom je rétoricky oveľa bezpečnejší a širšie akceptovateľný argument.

Verdikt

Chmelár využíva incident v Nitre primárne ako odrazový mostík na politický útok proti Mazurekovi a na spochybnenie legitimácie hnutia Republika zo strany Roberta Kaliňáka (ktorý ak chce vládnuť, musí si neonacistov privinúť na svoju hruď). Samotný útok na indického občan spomína len sprostredkovane cez postoj biskupa Judáka, čím sa vyhýba tomu, aby musel túto tému sám hlbšie otvárať. Keby mal totiž priznať, že ten útok bolo naozaj odporné svinstvo od ľudí z nízkymi pudmi, mohli by sa od neho odvrátiť.