Mr. Freeze komentuje

Slovenská politická scéna opäť zažila festival najvyššieho rétorického umenia. Politický komentátor a večný poradca vládnych garnitúr Eduard Chmelár sa rozpálil do biela nad tým, že sa demokratická opozícia drzo odmietla posadiť za jeden stôl u prezidenta s pánmi z hnutia Republika, ktorých označuje za neonacistov. Chmelár, verný svojej povesti strážcu čistého teoretického formalizmu, okamžite spustil hromobitie o ohrození demokracie, zlyhaní dialógu a neúcte k volebným výsledkom. Je predsa fascinujúce sledovať, s akou akademickou noblesou dokáže niekto premeniť obyčajné chránenie svojho koryta za boj za demokraciu.

Táto dojemná obhajoba „celonárodného zmierenia“ však dostáva trhliny hneď v momente, keď sa pozrieme, komu táto dymová clona v skutočnosti slúži. Rozhorčenie nad izoláciou radikálov nie je ničím iným než umným budovaním mostov pre Smer. Chmelár sa tak pasoval do roly hlavného inžiniera politického projektu, ktorého cieľom je obrusovať hrany, stierať historickú pamäť a urobiť z Republiky salónneho partnera na budúce koaličné tance. Zrazu netreba bojovať s extrémistickými myšlienkami, stačí ich v mene štátnickej kultúry pozvať na kávu do Prezidentského paláca, prípadne sa pred nimi vyvaliť s nôžkami na všetky štyri strany ako nezbedná fenka.

Čaro Chmelárovej argumentácie však spočíva v jej dokonalej asymetrii, ktorú by mu závidel nejeden špičkový iluzionista. Kým domáci radikáli sú v jeho očiach legitímni partneri s mandátom od ľudu, pri pohľade za hranice sa optika zázračne mení. Ukrajinský prezident Zelenskyj je v jeho naratívoch pravidelne vykresľovaný ako tichý patrón tamojšieho neonacizmu a západní lídri ako nemecký kancelár Merz sú raz vojnoví štváči, inokedy uznávaní géniovia – podľa toho, ako hlboko sa práve poklonia Robertovi Ficovi. Legitímnosť voľby skrátka platí len vtedy, ak ladí s tónom udávaným z Úradu vlády.

Podobný záchvat spravodlivého hnevu Chmelár predviedol aj pri obrane alternatívnej influencerky Mimi Šramovej, keď prasklo jej napojenie na štátne finančné toky. V momente, keď verejnosť poukázala na toto nové spojenectvo nezávislej žurnalistiky s vládnym rozpočtom, Chmelár vyrazil do bleskového protiútoku. Nebola to však obhajoba slobody slova, ale čistá solidarita vnútri jedného prasačieho kmeňa. Ak by totiž pripustil, že brať peniaze od štátu za lojálne tlieskanie je morálne pochybné, musel by sa pozrieť do zrkadla na svoju vlastnú kariérnu trajektóriu dlhoročného politického poradcu prisatého na štátne peniaze.

V konečnom dôsledku tak Chmelárovo rozhorčenie neodhaľuje krízu slovenskej demokracie, ale krízu jednej obrannej línie. Keď bije na poplach a volá všetkých za spoločný stôl s radikálmi alebo bráni štátne milodary pre spriatelených tvorcov obsahu, chráni tým predovšetkým stabilitu ekosystému, ktorý živí aj jeho samého. Celá táto veľkolepá diskusia o dialógu a zmierení je len esteticky zabalený pragmatizmus. Chmelár skrátka veľmi dobre vie, že ak má jeho vlastné štátne vemeno ostať plné, musí zubami-nechtami brániť aj tie ostatné.