Mr. Freeze komentuje

Sedel som v najtemnejšom kúte baru v Starom meste, kde ostré svetlo ledkových pásov len sťažka prerážalo hustý závoj tabakového dymu a ťažký, zatuchnutý vzduch pripomínajúci hrobku. Moja myseľ, už vtedy sužovaná predtuchami márnosti, hľadala aspoň chvíľkový pokoj v pohári lacného piva. Vtom sa z tieňa vynorila postava, ktorej siluetu by som spoznal aj v najhlbších priepastiach šialenstva.

Bol to profesor Pabody. Starý priateľ, muž vedy, ktorého oči však už neniesli ten niekdajší iskrivý intelekt, ale hlboký, bezodný des – dedičstvo toho, čo sme spoločne prežili.

Prisadol si bez slova. Jeho trasúce sa ruky zovreli pohár. Keď napokon prehovoril, jeho hlas bol len slabým, chrapľavým šepotom, akoby sa bál, že ho začujú entity bdejúce v priestoroch medzi hviezdami. Konverzácia, pôvodne hľadajúca útechu v banalitách, sa však čoskoro stočila k téme, ktorá v poslednom čase infikovala verejný priestor slovenskej domoviny, k postave samozvaného politického komentátora, Eduarda Chmelára.

Pabody sa ku mne naklonil bližšie a v jeho očiach bliklo nezdravé svetlo poznania.

„Vieš,“ zašepkal, „študoval som tie staré zvitky z komunistických rukopisov, no nič ma nepripravilo na obludnosť modernej pretvárky. Tento Chmelár… sledujem ho. Sledujem, ako sa s priam rituálnou precíznosťou štylizuje do role novodobého štúrovca. Syna národa, ktorý v hlbokých lesoch hľadá stratenú pravdu. Hovorí o láske k slovenskej hrude, o pokoji prírody, o veľkom ruskom dube. Klania sa hrozivým tieňom zhnitého duba, ku ktorému vzhliada s až nábožnou úctou. Štylizuje sa do postavy dýchavičného turistu, ktorý úplnou náhodou stretáva v lese mladých ľudí, ktorí mu potriasajú rukou. Nie starcov, ktorí mu zhltnú každú sprostosť, on poľuje na mladých.“

Profesor sa trpko zasmial, no bol to zvuk, z ktorého naskakovala husia koža.

„Je to však len sofistikovaná ilúzia, závoj hodený cez oči jednoduchého davu. Keď ti obézny človek s dýchavičným hlasom káže o zdravom životnom štýle a askéze, tvoja racionálna myseľ musí vycítiť ten strašný, rezonujúci nesúlad. Je to len póza. Obludný politický marketing navrhnutý tak, aby opojil a zhypnotizoval jeho slepé, nekritické stádo.“

Pabody udrel chudou päsťou do stola, až sa poháre rozozvučali ako umieráčik.

„Je to celé rovnako hodnoverné a autentické,“ pokračoval s odporom v hlase, „ako predstava Petra Pellegriniho, rýdzeho syna moderného palácového luxusu, sediaceho na sedadle nablýskaného traktora! Obe tie predstavy sú grotesknými anomáliami, deformáciami reality, ktoré majú u bežného smrteľníka vyvolať pocit dôvery, zatiaľ čo v pozadí sa ticho smejú prastaré, cynické sily manipulácie.“

Počúval som ho a v zimomriavkach, ktoré mi prešli po chrbte, som pochopil. Táto banálna politická pretvárka nebola len ľudskou chamtivosťou. V Chmelárových textoch, v tom nekonečnom, hypnotickom omieľaní nezmyselných fráz, ktoré bezduché davy prijímali ako slovo Božie, som zrazu uvidel niečo desivejšie.

Bola to tá istá metóda, akú používali veľkňazi kultu Cthulhu – rečnícke rituály, ktoré nemali priniesť pravdu, ale otupiť myseľ, ochromiť vôľu a pripraviť pôdu pre príchod čistého, bezohľadného zla, ktoré už storočia čaká na východe, ukryté v chlade a temnote prastarých civilizácií. Chmelár nie je prorokom. On je len hovorcom síl, ktoré zdravý ľudský rozum nedokáže obsiahnuť bez toho, aby z toho nevyvrhol zbytky obeda na zem.