Mr. Freeze komentuje

Stáť v blízkosti Parlamentu, kde sa vznáša puch skazených rýb a lacného parfumu z pochybných hotelov, a vnímať v bruchu škvŕkanie toho starého známeho hlad, čo vás núti premýšľať o podstate vesmíru, a zrazu z nejakého zaprášeného televízora vo výklade na vás vyskočí ten malý, uslintaný prorok s vreckami plnými dialektických hovienok, ten Blaha, čo sa tvári ako Lenin po tretej mŕtvici, ale smrdí len po zatuchnutom marxizme a lacnom rusoriťolezectve.

Je to ten typ človeka, ktorý by vám uprostred apokalypsy predával brožúrky o šťastnej komunistickej budúcnosti, kým by mu za chrbtom horeli nebesá, a teraz tam v tom sterilnom štúdiu, kde vzduch páchne po elektrine a klamstvách, bľaboce o Iráne, ako keby to bola nejaká rajská záhrada, kde namiesto jabĺk rastú centrifúgy. Ten jeho vizionársky pohľad, to je pohľad človeka, ktorý nikdy v živote nezažil skutočný otras, nikdy nepocítil na tvári studený dych ničoty, len si tam sedí, ten malý meštiak s revolučným pátosom, a snaží sa nám nabaláchať, že vysokoobohatený urán je len druh korenia do perzskej polievky, nejaká magická ingrediencia pre výkonné mikrovlnky, v ktorých si tí bradatí askéti budú ohrievať svoje zvyšky snov o svetovláde.

Je to priam kozmický vtip, táto jeho snaha urobiť z rádioaktívneho svinstva nástroj bratstva, akoby atómy mali triedne vedomie a rozlišovali medzi imperialistickým výbuchom a tým „sociálnym“, mierumilovným zábleskom, ktorý vás vyparí s úsmevom na tvári, lebo ho vyrobili s požehnaním nejakého pochybného výboru v Teheráne. Blaha tam stojí, ten intelektuálny trpaslík s ambíciami titána, a kydá na vedcov, na fakty, na celú tú špinavú realitu, ktorú nevie stráviť, lebo jeho žalúdok je stavaný len na kašu z marxistických skrípt a teplú vodu z bruselských bufetov, ktoré tak nenávidí, až ich miluje. Celá tá jeho obhajoba iránskeho folklóru je len zúfalý pokus nikoho, kto sa snaží vyzerať dôležito v svete, ktorý ho už dávno odpísal ako nepodarený vtip, ako tú malú, otravnú figúrku na šachovnici, čo sa zasekla v roku 1917 a odmieta si všimnúť, že sa medzitým zmenilo počasie aj pravidlá hry.

Pozerať sa na neho, ako obhajuje tie náboženské fanatické stroje na smrť, je ako sledovať niekoho, kto sa pokúša vyčistiť latrínu voňavkou – výsledok je len ešte väčší hnus, ktorý sa vám lepí na topánky a nepustí vás, kým neprejdete celým mestom až k rieke, kde by ste najradšej utopili všetky tie jeho reči o mierovom uráne a sociálnych bombách. Je to tragikomické, ten jeho protizápadný pátos, tá póza utláčaného rebela v saku za pár stovák eur, kým skutočný svet vonku krváca a smrdí po spálenine, a on nám tu servíruje tie svoje halucinácie, akoby sme boli všetci rovnako slepí a hladní po lžiach ako on sám. Je to niktoš, prázdna nádoba, v ktorej duní ozvena cudzích myšlienok, ktoré nikdy nepochopil, lebo mu chýba tá základná, animálna odvaha pozrieť sa pravde do očí bez toho, aby ju najprv neobalil do tých svojich dialektických sračiek, ktoré majú zaručiť, že aj ten najväčší hnoj bude v jeho interpretácii voňať ako poľné kvety.