Mr. Freeze komentuje

Môj milý, naivný priateľ, chvejem sa, keď tieto slová prepisujem na papier, lebo príbeh, ktorý sa ti chystám vyrozprávať, je svedectvom o kozmickej hrôze a bezútešnej skaze. V neprístupných jaskyniach, páchnucich smrťou, pod povrchom nášho sveta, ďaleko od zraku ľudstva, sa odohráva vojna, ktorej krutosť presahuje naše najdivokejšie predstavy. Soňa Peková, samozvaná molekulárna biologička a odborníčka na Covid-19, s očami príliš otvorenými pre desivú realitu, už dlho šepkala o hroziacom konci. Jej úsmev, kedysi plný fanatickej nádeje, sa teraz skrúcal do grimasy zúfalstva, keď sledovala, ako sa jej sny o povýšení medzi rúhačskú rasu rúcajú.

Reptiliáni, kedysi arogantní vládcovia tieňa, ktorých Peková považovala za svojich spasiteľov, sa ukázali byť len smutnými otrokmi rasy Draco. Ich rituály, tie ohavné obrady, ktorými sa snažili udržať si moc nad Zemou, boli len slabou ozvenou skutočnej moci, ktorá sa prebúdzala z hlbín vesmíru. Starci, tí prastarí a neľudskí obyvatelia, ktorých hnev bol pomalý, ale nezvratný, konečne rozpútali svoju odplatu. A s ňou prišla aj neskutočná skaza.

Prvou obeťou bol Peter Kotlár, ktorého zmietla vlna kozmického šialenstva. Jeho osud, či už bol úbohým Reptiliánom, alebo len schránkou s vymytým mozgom, bol spečatený. Nikto nevedel, či sa jeho rozkladajúce telo pridalo k tisíckam iných obžratých mŕtvol, ale isté bolo, že jeho prítomnosť zmizla ako prízrak v hmle. Desivé bľabotanie starca, ktorého ryšavá brada spoznala stredovek, sa premenilo na škrek a bublajúce chuchvalce čiernej krvi. Šepkalo sa, že ho pohltil jeden z tých odporných Shoggotov a potom zvyšky vypľul do chodby plnej agónie a neľudských škrekov, ale to je len neoverená klebeta.

Z temných hlbín prázdnoty sa vynorili Shoggoti, amorfné, bublajúce masy protoplazmy s nekonečným množstvom úst a chápadiel. Ich príchod predznamenal zvuk, ten nevysloviteľný zvuk praskajúcich kostí a trhania mäsa, ktorý sa šíril podzemnými tunelmi a jaskyňami. Hlasy Reptiliánov, kedysi plné sebavedomia, sa teraz zmenili na výkriky hrôzy a bolesti. Ich zelená krv zafarbila steny jaskýň a ich šupinaté telá boli trhané na kusy.

Boj pokračoval celé dni a noci, v temných zákutiach sveta, kde svetlo nikdy nepreniklo. Mestá, kedysi plné reptiliánskeho života, sa zmenili na zapáchajúce cintoríny. Všade vládol chaos, bublala krvavá pena a aj keď sa to zdalo byť nemožné, ich pazúre dokázali vyryť do kamennej dlažby posledné kŕčovité ryhy, keď si ich Shoggoti jedného po druhom odťahovali v ústrety smrti. V podzemných komplexoch hlboko pod mestom, ktoré ukrývali jedny z najdôležitejších obradných sál Reptiliánov, sa ozývali desivé zvuky. Shoggoti objavili desivú zábavu. Bezvládne telá si pohadzovali medzi sebou, drvili ich neľudskou hmotnosťou svojho tela a potom hlasno sŕkali živočíšne šťavy z rozdrvenej reptiliánskej fašírky.

Soňa Peková, bledá a trasúca sa, sledovala z posledného úkrytu, ako sa Shoggoti valili vpred. Jej plány, jej nádeje, všetko sa rozplynulo v mlákach zelenej krvi a nechutných zvyškoch. Posledné zvyšky Reptiliánov, zúfalé a zdecimované, sa stiahli do svojej poslednej pevnosti. Ich šupinaté telá boli pokryté zapáchajúcimi ranami, ich oči boli plné beznádejného strachu.

Zúfalý krik sa ozval, keď sa Shoggoti vrhli na posledných obrancov. Zvuk, ten odporný zvuk praskajúcich kostí, bol teraz tak hlasný, že otriasal samotnými základmi Zeme. Bolo to symfónia zániku, melódia smrti. Oslava krvavého vraždenia.

Keď sa prach usadil, krvavá hmla pokryla kamenné steny, vzduchom sa šírila sladkastá vôňa hniloby a scéna bola tak hrozná, že smrteľníkom trhala ich mozgy na krvavé chuchvalce agónie. Posledné zvyšky Reptiliánov boli roztrhané na kusy, ich zelená krv a vnútornosti sa povaľovali po zemi. Zúfalstvo Soňe Pekovej prešlo do šialenstva. Jej vzlyky sa miešali s uspokojeným chrochtaním Shoggotov, ktorí sa kŕmili na mŕtvych telách. Ale ich zmysly boli čulé. Vzlykanie ľudského červa zaujalo netvorov a všetky zmyslové orgány sa upreli jedným smerom. Nastalo absolútne ticho, teda skoro to bolo ticho, lebo zo stien stále čľapkala zelená krv. A Peková si začala uvedomovať, že na ňu hľadia neľudské oči a zovšadiaľ sa začína ozývať škvŕkanie veľkých prázdnych rôsolovitých žalúdkov.