Mr. Freeze komentuje

Čerpacie stanice skapali. To ticho, čo nastalo, nebolo posvätné, bola to hniloba civilizácie, ktorá sa prevalila cez Krym ako smrad z nespláchnutého záchoda. Žiadne autá, žiadne vrčanie motorov, len kovový pach suchého benzínu a prázdnota, ktorá vám zviera žalúdok, keď si uvedomíte, že ten veľký, mastný stroj spoločnosti sa definitívne zadrhol. Logistika? Srať na logistiku, tie ich tabuľky a harmonogramy sa rozpustili v prvej vlne paniky. Ulica ožila, ale nie spevom alebo revolúciou, ožila hladným, živočíšnym revom, potkaním inštinktom, ktorý v každom z nás spí pod tou tenkou vrstvou meštiackej morálky. Keď niet benzínu, niet zákona, poriadkové sily sa vyparili ako ranná hmla nad Čiernym morom a zostal len holý fakt existencie – buď zožerieš ty mňa, alebo ja teba, nič medzi tým, žiadna stredná cesta pre slušných občanov s kravatami.

V priebehu piatich minút boli tie nablýskané supermarkety, tie chrámy konzumu, kde sa predtým tlsté báryšne prechádzali s vozíkmi, premenené na totálne jatky bez krvi, na miesta, kde ľudia kmásali mäso a múku z rúk starcov. Videl som to, ten masový nájazd, tie regály vyčistené do biela, akoby ich olízal nejaký gigantický, besný pes, zmizlo všetko, nielen toaletný papier a konzervy, ale aj ilúzia, že sme niečo viac ako len banda opíc zavretých v betónovej klietke. Tie mestá neskončili s ranou, skončili s tichým, hnusným zašušťaním prázdnych plastových sáčkov lietajúcich vo vetre, pripravené na to, čo príde, keď sa minú aj tie posledné omrvinky a skutočný, čistý hlad začne hrýzť do čriev.

Keď legálny kšeft skapal, vyliezli potkany a s nimi nový boh – čierny trh, kde sa zrazu centimeter špinavého povrazu stal cennejším než celá vaša burzová história a poondiate rodinné šperky, tie zlaté prstene po babičkách, sa kotúľali po blate výmenou za jednu poondiatu konzervu s preliačeným vekom. Celý ten svet financií je len obrovský podvod, ale toto bol podvod dotiahnutý do umeleckej dokonalosti, cynizmus čistý ako destilovaná voda. Chlapíci s mastnými vlasmi a zlatými zubami, špekulanti, čo predtým predávali poistky alebo ojazdené autá, teraz lepili etikety s nápisom „hovädzí guláš“ na plechovky plné olovenej farby. Predstavte si to, ten vesmírny vtip, ten úžasný filozofický paradox, keď človek s umierajúcim pohľadom otvorí plechovku, čaká vôňu domova, teplého tuku a korenia, a namiesto toho do neho zíza hustá, toxická sivá kaša, zatiaľ čo civilizácia vonku ticho krváca do kanála.

Lenže farba sa nedá žrať večne a keď sa minuli aj tie posledné sfalšované zásoby, keď tá ilúzia jedla definitívne praskla ako bublina z mydla, hlad premenil pohľady domorodcov na niečo neskutočne ostré, na pohľady dravcov, ktorí už nevidia suseda, ale chodiaci kus proteínu. A kto bol vtedy po ruke, kto tam trčal ako tlstá, prekŕmená hus pripravená na porážku? Tí rozmaznaní návštevníci z Moskvy, tá celá smotánka s plnými peňaženkami zbytočných rubľov, čo si prišla na Krym vyvetrať svoje drahé handry a chytiť bronz, kým svet doma horel. Títo „chutnučkí Moskvania“, zvyknutí na kaviár, parížske parfumy a limuzíny, zrazu zistili, že ich mäkká koža a tuk sú tou najlepšou komoditou na trhu, aká kedy existovala.

Bolo to rýchle, bez zbytočných rečí, bez súdov, proste čistá anatómia prežitia v priamom prenose. V tých úzkych, anonymných uličkách, kde predtým voňala káva a tabak, teraz ticho svišťali sekery a domáci sekali týchto mestských panákov rovno na dlažbe, akoby to boli len polená dreva na zimu. Videl som dym stúpajúci z dvorov, ten ťažký, sladkastý dym, ktorý sa vám usadí v pľúcach a už ho nikdy nedostanete von, pach ľudského tuku škvariaceho sa na improvizovaných kovových tyčiach. Šašlik z moskovského biznismana, chápete to? Človek, ktorý ešte včera riešil kurzy akcií Gazpromu, dnes visí nad ohňom z rozmláteného nábytku, zatiaľ čo okolo neho tancujú polonahé deti s prázdnymi očami, v ktorých už nezostala ani iskra ľudskosti, len večný, nekonečný krutý hlad.

A najhlbšie do tej priepasti, tam, kde už nie je žiadne svetlo, padli tie chudery z moskovských klubov, prostitútky, ktoré prišli na polostrov predať svoje telá za pár drobných, za prísľub lepšieho života v luxuse. V očiach davu, ktorý stratil aj posledné zvyšky toho, čomu hovoríme duša, hoci duša je len ďalší výmysel kňazov, aby nám mohli brať peniaze, tieto dievčatá stratili akúkoľvek cenu, stali sa len mäsom, čistým, nefalšovaným mäsom bez mena a minulosti. Skončili na ražni, doslova upečené uprostred námestia, zatiaľ čo slnko zapadalo nad morom ako obrovský krvavý pomaranč a osvetľovalo túto novú, očistenú realitu. Nikto ich nehľadal, nikto za nimi neplakal, ich matky v Moskve si mysleli, že si užívajú na pláži, zatiaľ čo ich kosti ohlodávali psi v cudzom, nepriateľskom meste.

Celá táto scéna, tento krymský masaker, to nie je žiadna tragédia, je to len prirodzený stav vecí, keď sa zosype tá smiešna hra na štát a poriadok. Sme len zvieratá, ktoré sa naučili chodiť rovno a používať príbory, ale stačí týždeň bez elektriny, týždeň bez dodávok vodky a tá celá stavba sa zrúti ako domček z karát. Pozeral som sa na tie ohne a premýšľal o nesmrteľnosti duše, o tom, či tá iskra, čo v nás horí, nezhasne presne v momente, keď sa zuby zahryznú do cudzieho ramena, alebo či práve vtedy, v tej absolútnej, čistej krutosti, sme najbližšie k bohu, k tomu divokému, bezohľadnému tvorcovi, ktorý na nás zvysoka serie. Civilizácia je len choroba, vred na tele zeme, a toto bola jej finálna, očistná explózia, po ktorej nezostane nič, len ticho, mastné ražne a tlejúce uhlíky.