Málokto medzi tunajšími diskutérmi ešte nemá prekuknutého Chmelára do poslednej kostičky a na jeho výplody, ktoré bývajú niekedy označené ako politické analýzy sa pozerá triezvym okom skeptika. V tomto článku sa pozrieme na spôsob, akým mieša dokopy pravdivé a klamlivé výroky, aby prerazil cez neopatrné oko nepozorného čitateľa a votrel sa mu do priazne. Vysvetlíme si presný postup, ktorý neustále používa.

Jeho obľúbená téma: Ukrajinský nacizmus
Prednedávnom použil tento výrok. Budeme ho analyzovať.
Ukrajinská exilová historička Marta Havryško, ktorá sa dlhodobo a podrobne zaoberá holokaustom a neonacistickými recidívami, upozorňuje, že Volodymyr Zelenskyj uzavrel dohodu s krajnou pravicou. Od roku 2022 začlenil do bezpečnostného a obranného sektoru krajne pravicové indivíduá a združenia. To, čo sa tesne po vypuknutí vojny mohlo javiť ako nevyhnutnosť, prerástlo dnes do totálnej závislosti štátu od zradikalizovaných vojenských formácií, ktoré získavajú zbrane, legitimitu, vplyv a inštitucionálnu ochranu.
Edo osobne na Facebooku
Tento citát Eduarda Chmelára sa opiera o reálne vyjadrenia ukrajinskej historičky Marty Havryško, no interpretuje ich špecifickým spôsobom. Aby sme vniesli do témy jasno, musíme rozlíšiť, čo Marta Havryško skutočne tvrdí a ako tieto fakty vníma širší akademický a bezpečnostný kontext.
Marta Havryško (historička špecializujúca sa na rodové štúdiá, holokaust a nacionalizmus) skutočne patrí k kritickým hlasom, ktoré dlhodobo upozorňujú na nebezpečenstvo legitimizácie krajnej pravice na Ukrajine.
Pozrime sa na to, ako jednotlivé časti citátu sedia s realitou.
1. Tvrdila Marta Havryško, že Zelenskyj uzavrel dohodu s krajnou pravicou?
Čiastočne áno, ale s dôležitým kontextom. Havryško vo svojich odborných textoch a rozhovoroch (napr. pre západné akademické platformy) kritizovala ukrajinskú vládu za to, že po plnoformátovej invázii v roku 2022 urobila pragmatické ústupky. Upozorňovala, že štát dal radikálnym elementom (ako sú ľudia prepojení s pôvodným hnutím Azov, Pravým sektorom či formáciou C14) oficiálny status, zbrane a publicitu výmenou za ich efektivitu na bojisku.
Z pohľadu historičky to vníma ako nebezpečný kompromis (politickú „dohodu“), ktorý môže mať po vojne vysokú cenu.
2. Začlenenie krajnej pravice do bezpečnostného sektora od roku 2022
Toto je fakt, no proces sa začal oveľa skôr. Integrácia dobrovoľníckych práporov do oficiálnych štruktúr (Národná garda a Ozbrojené sily Ukrajiny) sa začala už v rokoch 2014 – 2015. Cieľom ukrajinského štátu vtedy bolo dostať tieto nekontrolované a často radikálne skupiny pod pevnú štátnu kontrolu a velenie.
Po roku 2022 sa tento proces zintenzívnil z čistého pragmatizmu – v čase existenčného ohrozenia štát neodmietol nikoho, kto bol ochotný a schopný bojovať. Mnohé z týchto jednotiek boli reorganizované, ich pôvodné politické krídla boli zatlačené do úzadia a velenie prebrali kariérni dôstojníci, no ich ideologické korene v mnohých prípadoch pretrvali.
3. „Totálna závislosť štátu od zradikalizovaných formácií“
Tu už ide o silnú Chmelárovu nadnesenosť, ktorú väčšina bezpečnostných analytikov nezdieľa.
- Vojenský pohľad: Jednotky s krajne pravicovou minulosťou (ako 3. samostatná útočná brigáda, ktorá vznikla z veteránov Azovu) sú síce vysoko medializované a bojaschopné, no tvoria len zlomok percenta z celkových ukrajinských ozbrojených síl (ktoré majú vyše milióna ľudí v zbrani). Ukrajinská armáda stojí na bežných brancoch a profesionálnych vojakoch, nie na radikáloch.
- Politický pohľad: Krajná pravica nemá na Ukrajine reálnu politickú moc. V posledných parlamentných voľbách pred vojnou (2019) získala koalícia krajne pravicových strán vrátane Svobody a Národného korpusu (Azov) dokopy len 2,15 % hlasov a nedostala sa ani do parlamentu. Volodymyr Zelenskyj sám pochádza zo židovskej rodiny a bol zvolený s programom zmierenia a potlačenia radikalizmu.
Zhrnutie:
Eduard Chmelár nevymyslel, že Marta Havryško varuje pred vplyvom krajnej pravice – táto historička skutočne kritizuje ukrajinskú vládnu politiku zľahčovania pravicového radikalizmu kvôli vojnovým zásluhám. Chmelár však jej akademické varovania posúva do roviny, že Ukrajina je dnes „totálne závislá“ od neonacistov, čo nezodpovedá realite. Extrémisti majú na dnešnej Ukrajine zbrane a legitimitu ako vojaci na fronte, ale nemajú politickú moc ani kontrolu nad štátom.
Téma, ktorú prestal vidieť: Slovenský neonacizmus
To, či si Eduard Chmelár všíma alebo nevšíma Milana Uhríka a hnutie Republika, je predmetom častej politickej kritiky. Ak sa pozrieme na jeho verejné pôsobenie vecne, odpoveď má dve roviny: formálne ich kritizuje, no v praktickej politike ich vníma skôr ako legitímnych partnerov než ako hrozbu.
Na rozdiel od minulosti (okolo rokov 2016 – 2019), kedy bol Chmelár k ĽSNS a Kotlebovcom ostro vyhranený, sa jeho postoj po vzniku Republiky a najmä po parlamentných voľbách 2023 výrazne posunul.
Tu je prehľad toho, ako s týmto prostredím reálne narába:
1. Formálna kritika (rétorická rovina)
Chmelár sa občasne voči Uhríkovi a Republike ohradí, najmä ak ide o historické otázky.
- Opakovane vyhlasuje, že s ich ideológiou nesúhlasí a že ich považuje za „nacionálnych populistov“.
- Kritizoval napríklad Uhríkovo slávne vyjadrenie v televízii, kde sa odmietol vyjadriť k holokaustu s textom „nie som historik“.
- Ako historik Chmelár citlivo reaguje na pokusy o relativizáciu Slovenského štátu alebo postavy Jozefa Tisa, od ktorých sa Uhríkovci v záujme získania salónnej legitimity navonok dištancujú, no vnútorne ich ich voličská základňa uctieva.
2. Politický pragmatizmus (praktická rovina)
V praxi však Chmelár (ktorý pôsobil aj ako poradca premiéra Roberta Fica) uplatňuje princíp, že „nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ“. Keďže jeho hlavným politickým cieľom je boj proti súčasnej opozícii (PS, SaS, KDH), slovenskému liberalizmu a prozápadnej zahraničnej politike, Republika preňho prestala byť hlavným terčom.
- Zdieľaný naratív o vojne: V otázkach vojny na Ukrajine, kritiky NATO, odporu voči sankciám proti Rusku či suverénnej politiky sa Chmelárove texty a statusy Uhríkovej Republike do veľkej miery prekrývajú.
- Legitimizácia namiesto izolácie: Kým liberálno-demokratické spektrum presadzuje okolo Republiky takzvaný cordon sanitaire (úplnú izoláciu a odmietanie spolupráce kvôli fašistickej minulosti jej lídrov), Chmelár ich vníma ako štandardnú súčasť politickej scény, s ktorou vládna koalícia môže a má spolupracovať (napríklad pri hlasovaniach v parlamente).
Prečo vzniká tento dvojitý meter?
Keď Chmelár analyzuje Ukrajinu, používa maximálnu prísnosť a optiku mikroskopu: všíma si každé jedno prepojenie vojakov na extrémistické symboly a varovania historikov (ako Marta Havryško) interpretuje ako dôkaz fatálneho zlyhania celého ukrajinského štátu.
Keď však príde reč na domácu scénu a Republiku, uplatňuje optiku politického realizmu. Minulosť Milana Uhríka v Kotlebovej ĽSNS či neonacistické texty iných členov Republiky z minulosti odsúva na vedľajšiu koľaj s argumentom, že dnes sú to už „umiernení vlastenci“, s ktorými sa dá pragmaticky vládnuť.
Zhrnutie:
Nemožno povedať, že by si ich nevšímal vôbec – ideologicky s nimi nesúhlasí a vie ich skritizovať. Avšak v porovnaní s tým, ako ostro a sýto maľuje hrozbu pravicového extrémizmu na Ukrajine, je jeho prístup k domácim pohrobkom tohto prúdu nepomerne zmierlivejší a politicky pragmatickejší.


Neviem či tento pán vôbec stojí za samostatný... ...
Hoax a ešte na odkaze vírus Google, a... ...
áno len v Moskve je 10x viac registrovaných... ...
Celá debata | RSS tejto debaty