Mr. Freeze komentuje

Deň čo deň jazdím po tom asfaltovom pekle. A čoraz častejšie vidím zrazenú vevericu, ktorej placka na mňa hľadí ako Putin na svoje stádo. Ten pohľad na tú cestu, to nie je len asfalt, je to hrdlo samotného pekla, ktoré každé ráno vyvrhne tento obraz, túto lekciu z anatómie hniloby. Tá veverička, ten malý cár prachu, tam teraz leží a ja v nej vidím jeho – toho plešatého bastarda z Kremľa, ako nervózne poskakuje po červených kobercoch, presne ako ten hlodavec, čo si celú jeseň úzkostlivo schovával oriešky pod korene dubov, len aby teraz, v tej svojej mrazivej zime moci, namiesto nich vyhrabával len kýble sračiek, horúce, páchnuce exkrementy vlastných ilúzií, ktoré mu stekajú po tých jeho botoxových lícach.

Pozrite sa na tú jeho lebku, na to čelo! Je to fascinujúce a odpudivé zároveň. Tá koža je tam tak neprirodzene napnutá, akoby to ani nebol človek, ale len kus trofeje, kožušina stiahnutá z mŕtvej veverice, ktorú kdesi v hĺbke džungle malajskí domorodci napli medzi dve bambusové tyče, aby vyschla na prudkom slnku. Je to maska, ktorá sa už-už roztrhne pod tlakom tej vnútornej prázdnoty, tej čiernej žlče, ktorú nazýva geopolitikou, zatiaľ čo my ostatní len prechádzame okolo v našich plechových truhlách a cítime ten sladkastý pach rozkladu, ktorý sa šíri z východu ako ranná hmla nad Budapešťou.

xxx

Všetko, čo je pevné, sa rozplýva vo vzduchu,
a všetko, čo je sväté, je pošpinené
– najmä ak je to zabalené v lacnom kremeľskom obleku
a má to oči ako mŕtva ryba v kaluži benzínu.

Hlad: Nie ten po chlebe, ale ten po skutočnom bytí,
  ktoré tento kus hnijúceho mäsa na ceste nikdy nepochopí.
Rytmus: Kolesá búchajú o spoje na moste – bum-bum, bum-bum
  – ako údery mačety, ktorá sa pýta, kedy už táto fraška skončí.
Civilizácia: Stará, chorá štetka, ktorá sa maľuje krvou veveričiek
   a sníva o poriadku, zatiaľ čo sa jej pod nohami otvára priepasť.

xxx

Deň čo deň je tá placka na ceste ohavnejšia, stále viac sa vpíja do pórov zeme, presne ako sa jeho meno vpíja do dejín – nie ako nápis na pamätníku, ale ako mastný fľak, ktorý nejde vyprať. Je to výsmech, že niekto, kto drží v rukách osud miliónov, skončí s rovnakou dôstojnosťou ako tento hlodavec, čo precenil svoje sily pri prebiehaní cez cestu. Je v tom niečo očistné, niečo brutálne krásne v tej definitívnosti, s akou pneumatika nákladného auta ignoruje hodnosti, tituly a jadrové kufríky.

Všetci sme len mäso v mlynčeku, priatelia, a ten, kto si myslí, že je mäsiarom, je v skutočnosti len tým najviac rozmliaždeným kúskom na dne misy. Smejem sa do vetra, pľujem na čelné sklo jeho tanku a cítim, ako mi v žilách koluje ten čistý, nedestilovaný hnev, ktorý je jedinou úprimnou vecou v tomto svete plnom ruských lží a zrazených snov.