Mr. Freeze komentuje

Sedím tu, obklopený pachom zatuchnutého internetového puchu obhajcov neonacizmu a lacného ruského populizmu, a sledujem túto frašku, tento cirkus svedomia, kde sa pravda ohýba ako lacná prostitútka v tmavej uličke za pár drobných. Vidím ich, týchto apoštolov nenávisti, ako sa potia v tých svojich gumených oblekoch, ktoré im sedia asi tak prirodzene ako svätožiara na hlave mäsiara. Je to hnusné, je to nádherné vo svojej dekadencii.

Títo slovenskí neonacisti, títo architekti nového poriadku, sa zrazu menia na hrdinov absurdnej drámy. Potápači! Aké vznešené! Predstavujem si ich, ako sa v duchu potápajú do hlbín vlastnej prázdnoty, kde namiesto koralov nachádzajú len hrdzavé hákové kríže a zvyšky nenávisti, ktorú nedokázali stráviť. Každé ich gesto, tá kŕčovitá pravica vystrelená do vzduchu, vraj nie je výkrik k tme, ale signál pre vynorenie sa z imaginárneho oceánu. Aká kolosálna lož! Je to tanec hnisu a zúfalstva. Celý tento svet je len jedna veľká žumpa, ktorou pochodujú náckovia a v ktorej sa snažíme udržať hlavu nad hladinou, zatiaľ čo civilizácia sa rozpadá pod váhou vlastných ilúzií o morálke. Práca, peniaze, súdy – všetko je to len špinavá hra na poriadok v kozmickom chaose, kde hviezdy kašlú na naše paragrafy.

A potom príde piatok. Piatok, ten posvätný deň popráv a oslobodenia, kedy sa mlynské kolesá osudu pohnú, hoci sú hrdzavé a vŕzgajú ako stará posteľ v parížskom bordeli. Náš potápač dostane svoj lístok do pekla, ktoré si sám vybudoval. Žiadne ďalšie divadlo, žiadne filozofické kľučky pred sudcom, ktorý má tvár ako betónový monolit. Hľadí na potápača ako na vylisovanú šunku. Ktorú kolesá auta rozjazdili na vysušenú fašírku. Len cvaknutie zámku a pach studeného betónu. A potom už len ticho v ktorom nik nepočuje jeho hajlovanie.

V tej cele, kde steny plačú vlhkosťou a čas sa vlečie ako črevá po zlom obede, ho čaká prebudenie. Tam sa končí mýtus o nadčloveku. Čaká ho tam realita z mäsa a kostí, skupina chlapov, ktorí nepoznajú jeho rasové teórie, ale poznajú hlad – ten istý živočíšny hlad, ktorý kedysi hnal Jacka Rozparovača ulicami Londýna, keď hľadal kúsok chleba alebo dotyk ženy. Bude tam stáť, náš hrdý arijský boh, v ruke handru a v očiach des, zatiaľ čo tí svalnatí chlapci, ktorými tak pohŕdal, mu budú diktovať nový rytmus dňa. Bude im robiť slúžku, bude drhnúť podlahu a v každom pohybe jeho svalov bude cítiť tú strašnú iróniu vesmíru: že ten, kto chcel iných zotročiť svojou ideológiou, nakoniec končí ako handra v rukách tých, ktorých sa bál najviac. Je to symfónia poníženia, čistá a úprimná ako výstrel do tmy, zatiaľ čo vonku sa vesmír točí ďalej, ľahostajný k jeho malichernému osudu, k jeho strachu a k tomu špinavému úplavicovému vínu, ktoré už nikdy neochutná na slobode.