Mr. Freeze komentuje

Jedného dňa sa Ľuboš Blaha dostal do parlamentu a hneď začal veľké upratovanie. Kancelária jeho predchodcu, ktoréhosi bývalého podpredsedu, bola na jeho vkus príliš moderná. A ten predchádzajúci majiteľ mal tú drzosť, že si tam nechal vlajku EU a obraz prezidentky.

Namiesto neho si zavesil obrázok Che Guevaru. Úprimne dúfajme, ze ho po marxisticky neupirátil z kapitalistického Internetu a že ho kúpil a originálny vlastník fotografie z toho dostal aspoň cent. Ale nie je našim cieľom obháňať pirátov. Sledujme náš príbeh po tom, ako sa vypla kamera a náš hrdina konečne osamel vo zvírenom prachu z upratovania a mohol sa spokojne pozrieť na svoje dielo.

Blaha si utrel pot z čela a spokojne sa postavil pred obraz.

„Venceremos!“ zašepkal. Potom si spomenul, že jeho idol mal v puse neustále zapálený kusisko cigary. Prehrabal sa vo svojom majetku a objavil malý kúsok cigary, ktorý svojho času šikovne premiestnil z popolníka Joža Ráža.

Pozrel sa naň a potom sa opatrne poobzeral, či kdesi na strope nevidno požiarny hlásič. Neobratne ho zapálil a trochu si z neho potiahol. Chutilo to strašne. Ale vytrval, postavil sa pred obraz a ešte raz si poriadne potiahol a vyfúkol mohutný oblak dymu. Smradľavý dym okamžite zaplnil celú miestnosť.

„Venceremos!“ zahulákal smerom k obrazu so zdvihnutou rukou.

Vtom mu prišlo nevoľno, celá miestnosť sa s ním zatočila, v ušiach mu zapraskalo a náhle sa zotmelo. Takto nejako sa začína cesta do podsvetia. Ale toto nebol ten prípad.

Keď otvoril oči, všade naokolo neho práskali ostré zvuky výstrelov z kalašnikova a vedľa neho sa za kameňom krčila postava muža s divokým výrazom v tvári. Neposlušné vlasy mu viali na všetky strany, v brade mal zachytené kúsky trávy a prachu, ktorý okolo neho vytvárali guľky, dopadajúce na skalu. V ruke mal len kalašnikov a s posmešným výrazom strieľal kamsi do džungle, kde sa dali vytušil jeho protivníci. Ale na hlave mal baret s červenou hviezdou a tak nebolo pochýb, kto to bol. Živý a nefalšovaný Che.

„Venceremos, amigo mío!“ zakričal na neho Blaha.

„¿Quién eres un extraño?“ Che sa k nemu prekvapene otočil.

„Pán Che, je mi veľkou cťou, že vás vidím. Neviem ako sa to zbehlo, teda vlastne viem, ale neviem prečo, ale to je jedno, hlavne že vás vidím. Chcel by som veľa povedať, ale trošku sa mi zle hovorí v tej neustálej streľbe. Ale jedno viem iste. Venceremos!“

„Isteže venceremos, cudzinec.“

„A čo tí vojaci okolo?“

„To sú len gringos, bastardi, čo nenávidia revolúciu.“

„A dokážete ich postrieľať?“ opýtal sa Blaha.

Che sa na neho zamyslene pozrel. „Isteže. Isteže ich postrieľame.“ Potom sa zodvihol a chvíľu strieľal ponad skalu.

Keď sa opäť skrčil do úkrytu, zamával na Blahu. „Poď sem. Mám k tebe takú prosbičku. Nepodržal by si mi kalašnikov a túto baretku? Na chvíľu by som si potreboval odskočiť. Vieš, tam do kríkov.“ A spiklenecky mrkol na neho.

„Pre vás všetko!“

„To je dobre. Potrebujeme zapálených ľudí, ináč revolúcia skape v blate a prachu. Tu máš baret, kalašnikov a podrž mi aj cigaru. A vidím, že sa klepeš od zimy. Prehoď si cez plece túto moju vojenskú bundu. Hneď som tu!“

Blaha sledoval, ako mizne v džungli. Opatrne vykukol ponad skalu, aby zistil, na koho to Che strieľal. Vtedy odrazená guľka zabzučala a trafila ho do zadku. Od bolesti skríkol a zamdlel.

Keď sa po chvíli prebral, zistil že okolo neho stoja zarastení vojaci a šťuchajú ho špičkou kanady. Pomedzi nich sa predral dôstojník. Pozorne si ho obzrel.

„Má baret, cigaru, bundu aj kalašnikov. Síce má čudnú bradu a tá brada je hnusná, ale čo by povstalci neurobili preto, aby nás zmiatli. Je to on, berte ho!“ povedal dôstojník.

„Ale to je nejaký omyl,“ spustil Blaha.

„Máš na zajtra orazené lístky na obed?“ opýtal sa ho dôstojník.

„Prečo?“

„Zajtra máš predstavenie. A po ňom už jesť nebudeš. Zoberte ho do La Higuera, nech sa nachystá!“ prikázal vojakom.

„Ale…“, viac už nepovedal. Rana pažbou ho omráčila a viac sme o ňom už nepočuli.