Mr. Freeze komentuje

Je to všetko jeden veľký zvrhlý vtip, vyleptaný do dlažobných kociek močom a lacnou vodkou, a títo dvaja, Fico s Lajčákom, v ňom tancujú menuet na okraji žumpy, zatiaľ čo my dole zbierame omrvinky a myslíme si, že je to manna nebeská. Pýtaš sa, do akého svinstva sa namočili? Do toho istého, z ktorého sme všetci vzišli a do ktorého sa vrátime, len oni si k tomu objednali prednostný lístok v prvej triede, pripravení hrať tú hru v kupé vystlanom ľudskou kožou, ktorá bola ešte včera živá a smiala sa na slnku.

Nie sú to šachy, preboha, šachy sú pre ľudí, ktorí veria na pravidlá, na čiernu a bielu, na logiku ťahov, ale toto, čo hrajú oni tam hore, v tých presklených vežiach za zatiahnutými závesmi, kde vzduch chutí ako recyklované prdy miliardárov, to je čistá ruleta s diablom, kde žetónom je dievčenská duša, malá, scvrknutá, trasúca sa duša, ktorú vymenili za chvíľu moci, za ten pocit, že im patrí svet, hoci im nepatrí ani vlastný zvierač, keď príde strach.

Bannon, ten psychopatický prorok apokalypsy, ten mešuge s očami podliatymi krvou a nenávisťou, im len otvoril dvere, on je len vrátnik v tomto bordeli dejín, kde sa Epsteinov tieň plazí po stenách ako pleseň, nenápadná, ale všadeprítomná, a šepká im do ucha súradnice mäsa, čerstvého, nedotknutého mäsa, pretože staré politické štetky im už nechutia, už sú tuhé a plné žlče. A oni? Oni prikyvujú, slintajú do svojich drahých kravát, pretože hlad je večný, ten strašný, bezodný hlad po niečom, čo ich donúti cítiť sa aspoň na sekundu živými v tom mŕtvom, zhrdzavenom stroji pretvárky, ktorý sami pomáhali stavať.

Prečo ešte nesedia v lochu? Prečo nechrastia reťazami v nejakej vlhkej cele, kde by im potkany ohrýzali palce na nohách? Pretože spravodlivosť je len slovo, ktoré sme si vymysleli, aby sme sa nezbláznili od hrôzy, je to len náplasť na rakovinu, a policajti, tí úbohí psi na reťazi, čuchajú iným smerom, boja sa pozrieť do tej priepasti, lebo vedia, že by tam uvideli svoje vlastné tváre, pokrivené a kúpené za misu šošovice. Nóri vyšetrujú expremiéra, Európa výhražne gúľa očami, Epsteinovi spolupáchatelia sa sami vešajú v zapľuvaných garážach, ale tu, v tomto pupku sveta, v tejto slovenskej diere, kde sa čas zastavil a kde sa morálka predáva na váhu ako hnilé zemiaky, tu je ticho, to ťažké, lepkavé ticho pred búrkou, alebo možno už po nej, keď už nezostal nikto, kto by kričal.

Možno sa len hrali na dievčatá, možno si len skúšali cudzie kože, aby zakryli svoju vlastnú prázdnotu, ale ten smrad, ten nezmyješ, ten sa ti zažerie do pórov, do snov, do každého hltu vodky, ktorý prehltneš ako prostitútka mannu svojho zákazníka, aby si zabudol, že si spolupáchateľom pri vražde nevinnosti, pri tom gigantickom obchode s bielym mäsom, ktorým je celá naša civilizácia, táto krásna, ligotavá a zhnitá mrcha, ktorá požiera svoje vlastné deti a ešte si pri tom utiera zadok do štátnej zástavy.

A tie esemesky, bože môj, tie nekonečné rieky atramentu a digitálneho hnisu, to nebola žiadna náhodná korešpondencia, to bola symbióza jedného do druhého, ako keď brečtan kopuluje so stromom v smrteľnom objatí, Lajčák tam nebol len nejaký okoloidúci turista v Epsteinovom panoptiku hrôzy, on bol inventár, on bol dôverník, ten, čo drží sviečku, kým sa dejú veci, z ktorých by sa aj kamene povracali. Písali si tak hojne, tak vášnivo, akoby na tom závisel osud galaxie, a teraz sa nám tu snaží predať to svoje lacné divadielko, tú frašku s kajaním sa, stojí tam v tom svojom obleku za tisíce, klania sa a myslí si, že keď urobí smutné psie oči, tak sa tie hory špiny zmenia na ľalie? Hovno!

To sa nedá vymazať, to sa nedá spláchnuť jedným tlačovým vyhlásením, lebo byť najlepším priateľom diabla, to nie je funkcia, to je diagnóza, to je stav duše, ktorá už dávno zhnila a odpadla. Bol to jeho brat v hriechu, jeho spovedná vŕba v pekle, vedel o každom záchveve, o každom temnom kúte tej zvrátenej mysle, a tváril sa pri tom ako červotočom prežraný svätec na orloji, zatiaľ čo mu z vreciek trčali lístky na tú istú loď zatratených. Tá jeho ľútosť je len maska, tenká a popraskaná, cez ktorú presvitá ten starý, hladný úškrn komplica, ktorý vie, že v tomto svete, v tomto obrovskom bitúnku ilúzií, sa pamäť davu rovná pamäti zlatej rybky alebo grilovaného kuraťa, ale my, čo chodíme kanálmi a dýchame výpary pravdy, my nezabúdame, že kto si líha so psami, vstáva s blchami, a Lajčák, ten už dávno nie je len poštípaný, ten je tými blchami zožratý zaživa.