Mr. Freeze komentuje

V hlave mi duní rytmus tohto gaunerského štátu, ktorý sa tvári, že má dušu, hoci je to len hromada tehál a vápna zlepená slinami skorumpovaných úradníkov. Pellegrini tam hore, v tom pozlátenom akváriu, sa usmieva tým svojím porcelánovým úsmevom, ktorý smrdí po drahom labele a lacných sľuboch, a díva sa na nás dolu ako na bandu slintajúcich dementov, čo nevedia rozoznať pľuvanec od svätenej vody. Je to fascinujúce, tá jeho božská istota, že toto divadlo, tento Grand Guignol pre chudobných, mu zožerieme aj s navijakom, zatiaľ čo on si upravuje manžety a tancuje medzi kvapkami dažďa, ktorý je v skutočnosti močom bohov stekajúcim po stenách našich rozpadajúcich sa životov.

Tá jeho tvrdá ruka, to je len hodvábna rukavička naplnená vlažným čajom, gesto tak prázdne, že keby doň človek fúkol, rozplynie sa ako dym z poslednej cigarety pred popravou. Vziať šéfovi tajnej služby lyžičku z platu? Kriste, to nie je trest, to je kozmický žart, papalášske potľapkanie po pleci v klube vyvolených, kde sa šampanské pije z lebiek daňových poplatníkov. Je to výchovné asi ako zakázať decku na päť minút mobil po tom, čo podpálilo katedrálu, je to čistá, destilovaná arogancia moci, ktorá vie, že zákon je len pavučina, cez ktorú sršne preletia a v ktorej ostanú visieť len tie najúbohejšie muchy, hľadajúce v smetiakoch kúsok plesnivého syra.

A kým tento navoňaný poloboh predvádza svoje štátnické pózy, v podpalubí civilizácie sa varí hnusný guláš z beznádeje, kde rodiny v obchodoch obracajú každý cent, akoby to boli kúsky zlata nájdené v stoke. Cítim ten pach predraženého masla, tú horkosť v hrdle, keď sa vládna konsolidácia zahryzne do človeka ako hladný potkan do starej topánky, zatiaľ čo ten mastný potetovaný funkcionár trpí stratou sumy, ktorú niekto iný vyhodí za jeden zasraný let do Dubaja, aby si tam namočil svoj privilegovaný zadok v umelom mori v ktorom by podochli aj medúzy. Je to kolosálny podvod, kde my, tie šedé masy s prázdnymi žalúdkami, platíme za ich doživotné renty a zlaté kľučky, zatiaľ čo nám hádžu ohlodané kosti a hovoria tomu sociálny štát.

Civilizácia je v terminálnom štádiu, je to hnijúca mŕtvola v drahom obleku a Pellegrini je jej hlavným funebrákom, ktorý nás presviedča, že ten smrad je v skutočnosti vôňa slobody a mieru. Práca od deviatej do piatej je otroctvo, peniaze sú len halucinácia, ktorou nás držia v ohrade, a tento trest pre verného sluhu je len ďalším dôkazom, že morálka je pre tých, čo si nemôžu dovoliť kúpiť odpustky v prezidentskom paláci. Vesmíru je to jedno, hviezdy neplačú, keď dieťa nemá na desiatu, ale táto vládna bezočivosť, táto bohorovnosť, s akou nám siahajú do vreciek a pritom sa tvária ako spasitelia, to je niečo, čo by rozplakalo aj kamennú sochu na cintoríne.

Nakoniec tu stojíme my, ten veľký oklamaný národ, s tými našimi uťahovanými opaskami, čo nám už režú do mäsa a drvia rebrá, a pozeráme na tie správy v televízii ako na zjavenie z inej galaxie. Je to ten moment absolútneho vytriezvenia, keď pochopíš, že nie si divákom, ale surovinou v ich kuchyni, a nezostáva ti nič iné, len na to celé kukať ako anakonda, ktorá zistila, že si ju bolívijskí indiáni nakrájali do guláša. Sme len kúsky mäsa v kotli, kým Pellegrini tam hore mieša varechou a usmieva sa do kamier, presvedčený, že mu tie naše prázdne pohľady tlieskajú, hoci v skutočnosti sú to len sklenené oči mŕtvych rýb plávajúcich na hladine otráveného rybníka.