Vitajte v špinavých chodbách vládneho chaosu, kde vzduch smrdí po zvetranom pive, lacnom tabaku a zatuchnutých spisoch, a pýtajte sa sami seba, či táto hnijúca civilizácia vôbec stojí za jeden poriadny pľuvanec do tváre. Nedeľa, prvý marec, deň, keď by mal človek v pokoji hľadieť do slnka alebo sa milovať v nejakej zapadnutej manzardke, ale on namiesto toho stojí pred mikrofónmi a vyvracia ten svoj „verejný trestný oznam“ ako žlč po prehýrenej noci v najlacnejšom bratislavskom bare. Je to tanec mŕtvych, kde sa nejaký Makó stáva prízrakom strašiacim v snoch tých, čo si mysleli, že si kúpili celý vesmír za pár špinavých bankoviek, a zatiaľ čo Ústavný súd mrazí zákony ako stará panna svoje city, cítime len ten nekonečný hlad po niečom skutočnom, čo nie je obalené v právnickom hliene a politickom hnoji.

Všetko je to len obrovské divadlo pre dobytok, tie ich „verejné prezentácie vyčíňania“, kde sa hádžu slová o zverstvách, zatiaľ čo skutočné zverstvo je už samotná existencia tejto byrokratickej mašinérie, ktorá nás drví od deviatej do piatej, od kolísky po hrob, bez štipky milosti. On chce obnovu konania, chce vymazať minulosť, akoby sa dal vymazať zápach skazeného mäsa z kuchyne, kde sa varia tie ich mýtnické kšefty, a ja pri tom pohľade na neho cítim len únavu z celého tohto mechanického sveta, kde sa duša predáva za imunitu a kde sa aj ten najvyšší prokurátor zrazu zdá byť len ďalšou figúrkou v hre, ktorú nikto nevyhrá, lebo vesmír sa smeje našej snahe o poriadok uprostred totálneho chaosu hviezd.
Potom prišla streda, štvrtý marec, a s ňou ďalšia dávka tej politickej horúčky, ten tlak na prokuratúru, ktorý pripomína stisnutie hrdla v tmavej uličke, kde sa bojuje o každý dych a každé klamstvo. Útočí na Čurillu, útočí na Šúreka, akoby tie mená niečo znamenali v nekonečnom prúde času, kde sme všetci len dočasné omrvinky na stole večnosti, a on sa tam bije za „našich ľudí“, za tých gaunerov v lakovkách, ktorí sa zrazu ocitli v daždi bez dáždnika. Je to úžasné a hrozné zároveň, tá obrovská energia vložená do záchrany trosiek, ten odpor k autorite, ktorú sám stvoril a ktorá sa mu teraz, v podobe Žilinkovho „názorového prevratu“, obracia chrbtom ako platená milenka, ktorej prestali chutiť tvoje darčeky.
Nezáleží na tom, či sú tie výpovede kúpené alebo vynútené, v tomto svete je všetko na predaj, aj tvoj posledný výdych, aj tvoje najhlbšie presvedčenie, a celá tá snaha napraviť „krivdy“ je len zúfalým výkrikom človeka, ktorý vidí, že jeho impérium postavené na piesku a strachu sa začína rozpadať pod váhou vlastnej nenásytnosti. Sme svedkami zániku jednej éry, kde sa meštiacka morálka stretáva s čistým pudom sebazáchovy, a výsledkom je len tento hluk tlačoviek, tento nekonečný prúd šťaniek, ktorý má zakryť prázdnotu v srdci systému, kde peniaze už nič neznamenajú, lebo sa nimi nedá kúpiť pokojný spánok ani lojalita tých, čo sa boja tmy viac než svojho pána.
A nakoniec je tu ten najväčší hnus, tá čistá, koncentrovaná zlosť bossovho sklamania, keď Robert Fico stojí uprostred toho rumoviska a vrie v ňom nenávisť, lebo zistil, že tie potkany, ktoré kŕmil pod stolom, nemajú v sebe ani štipku gangsterskej cti. Mal to byť jasný pakt, ticho za ticho, jedna veľká omerta, kde každý zoberie svoj kríž a pôjde do Pekla s hlavou hore, aby hlavný bos zostal čistý, ale tie malé, trasúce sa duše sa zľakli, tie tiene jeho vlastného gangu sa zosypali pod prvým svetlom výsluchov a vyklopili všetko, úplne všetko. Teraz tam stojí, zradený svojimi vlastnými deťmi tmy, ktorí namiesto toho, aby držali líniu, začali spievať tie svoje zúfalé árie kajúcnikov, a on vie, že keď sa raz poruší zákon svorky, celý ten kolotoč moci sa zadrhne a on ostane sám so svojím hnevom, zatiaľ čo sa mu celý gang rozpadá pod rukami ako mokrý obšťatý papier.


Brav za brava Takto tu ficákova skorumpovaná... ...
Brav za brava Skorumpovaný vlastizradca... ...
Fico nemá hriešnikov. Má ich LIPŠIC. Treba,... ...
Celá debata | RSS tejto debaty