Mr. Freeze komentuje

V bezvýznamných análoch ľudských dejín sa z času na čas objaví postava, ktorá sa snaží prekrútiť tkanivo reality, rozsievajúc semená pochybností a ilúzií. Peter Kotlár, ktorého meno je prepojené s érou pandemického chaosu, je jednou z takýchto figúr. Mnohí si želajú pre neho dramatický pád, rýchle a zahanbujúce odhalenie, ktoré by ho navždy zničilo. No osud je často oveľa zákernejší, oveľa subtílnejší vo svojej krutosti. Pre Kotlára, toho nešťastného rozsievača nezmyslov, je pripravený oveľa strašnejší koniec: šialenstvo, ktoré ho pohltí zvnútra a zanechá z neho len prázdnu schránku.

Jeho pád nepríde s ohlušujúcim hromom spravodlivosti, ale s tichým, plazivým chladom, ktorý prenikne do jeho samotnej podstaty. Tie „nezmysly“, tie prekrútené fakty a desivé naratívy, ktoré s takou ľahkosťou šíril, sa nevrátia ako vlna zjavnej pravdy, ktorá by ho zmietla. Namiesto toho sa premenia na neviditeľné, éterické putá. Každé slovo, každá lož, ktorú vypustil do sveta, sa stane nezlomným článkom reťaze, ktorá ho bude pomaly a neúprosne zvierať.

Spočiatku sotva badateľné, postupne, s každým ďalším rozbitým úlomkom jeho podvodov, sa jeho svet začne zmenšovať. Tieň strachu, ktorý kedysi projektoval na iných, sa obráti proti nemu. Nebude to strach z verejného súdu, ani z výsmechu davu. Nie, to bude strach z prázdnoty, ktorá ho pohltí zvnútra, strach z neexistencie, ktorá sa začne vynárať z hlbín jeho vlastnej mysle.

Skutočná hrôza Kotlárovho osudu nespočíva v obetovaní sa nejakej prastarej bytosti z hlbín kozmu, hoci aj to by bolo pre neho možno milosrdnejšie. Jeho koniec je oveľa intímnejší, oveľa desivejší. Jeho nasledovníci, tie nešťastné duše, ktoré sa chytili jeho pavučiny, sa jeden po druhom začnú vytrácať. Nie s krikom zrady, ani s obviňovaním, ale s tichým, ľahostajným pokrčením pliec, keď sa vrátia k svojim triviálnym životom, zbavení zbytočného nákladu jeho teórií. A každý odchádzajúci tieň zanechá prázdnotu, ktorá Kotlára obklopí, izoluje ho, uzamkne ho do jeho vlastnej bubliny klamstiev.

Nakoniec, keď sa závoj nevedomosti zdvihne, a on sám bude čeliť studenej, neúprosnej realite, že jeho slová nemali žiadnu moc, žiadnu substanciu, žiadnu váhu, vtedy sa brány jeho mysle otvoria pre šialenstvo.

Jeho myseľ, kedysi plná prekrútených právd, sa premení na bludisko bez východu. Steny tohto bludiska sa budú neustále zužovať, a on, osamelý a bezmocný, bude kričať slová Ph’nglui mglw’nafh Cthulhu R’lyeh wgah’nagl fhtagn do ticha, ktorého nikto nepočuje. Obrazy jeho vlastných klamstiev sa budú vynárať pred jeho očami, no nebudú to už len teórie. Budú to živé, pulzujúce halucinácie, ktoré sa budú meniť a deformovať, odrážajúc hrôzu jeho vlastnej zrady.

Bude počuť šepoty, ktoré sú len ozvenami jeho vlastných slov, no teraz budú znieť ako odsúdenie, ako nekonečné, tlmené výčitky, ktoré ho budú prenasledovať každou prebudenou chvíľou. Jeho zmysly sa prekrútia. Uvidí tváre, ktoré sa budú meniť a deformovať, budú to tváre tých, ktorých ovplyvnil, a ich pohľady budú plné prázdnoty a beznádeje. Jedlo stratí chuť, dotyk bude vyvolávať chlad, a svet sa pre neho stane neustálou, šialenou nočnou morou.

Jeho koniec nebude smrťou tela, ale smrťou ducha. Bude chodiť medzi vami ako živá mŕtvola, jeho oči budú prázdne, jeho slová budú bez ozveny, ak vôbec nejaké zostanú. Bude blúdiť po uliciach, ozvena kedysi sebaistého blázna, teraz len tieňom tieňa. A to je, moji drahí, omnoho strašnejší osud než akákoľvek rýchla smrť. Lebo aký horor je väčší ako nekonečné, tiché šialenstvo osamelého, zabudnutého konšpirátora, ktorého vlastné výmysly sa stali jeho väzením?