Ruský generál Vladimír Zavadskij doplatil na svoju hanblivosť a úspešne sa transportoval medzi nebožtíkov. Ako sa to stalo?
Na bojisku musí ísť hanblivosť nabok. Všetci sa delia o jediný kúsok súkromia. / Zdroj: Bing Image Creator
Generál prišiel medzi svojich vojakov, aby vykonal inšpekciu a tých, čo majú špinavé uši, poslal na mesiac do jamy. Generál rád posielal radových vojakov do jamy, pretože ho neskutočne dráždila ich drzosť, s ktorou komentovali každý bezhlavý útok, ktorým ich posielal na smrť.
Mal zlú náladu, pretože predchádzajúcu noc nedorazila cisterna s vodkou a ten zajac, ktorého mu naservírovali na veliteľskom poste miestneho motostreleckého pluku, za živa až príliš veľa mňaukal. Vnútornosti sa mu krútili v jednom ohni a keď konečne vbehol do jedinej latríny naokolo, okolo nej počul nábožensky hlasný šum svojich vojakov, ktorý prerástol až do hlasného pokrikovania: „Davaj, davaj, geňeraľ!“ Tým ho chce povzbudiť v delikátnej situácií. A niektorí sa možno aj posmešne chechtali.
Okamih nepozornosti v mínovom poli. / Zdroj: Bing Image Creator
V takom hluku nebolo ani pomyslenia na to, aby si v pokoji uľavil a v zúfalstve si musel rýchlo natiahnuť gate a s červenými ušami upaľoval pomedzi mužíkov k najbližšiemu lesíku. Hľadal miesto, ktoré nebolo znečistené ich vnútornosťami a keď konečne jedno nepoškvrnené miesto našiel, s úľavou klesol medzi kríky.
Zvyšok príbehu už poznáte. Detonácia ho rozmetala na kusy, takže na jeho pozostatky stačila pašovaná plechová krabička od kávy z nenávideného západu. A Moskva o incidente tradične mlčí, takže máme istotu, že sa to tak naozaj stalo.
Robert Fico. Jeho meno, vyslovené v hociktorej dennej dobe, sa rozlieha ako tlmený nárek z hlbín zabudnutia. Príbeh tohto muža, úbohého v biede svojej duše, je ságou o pretrvávajúcej prítomnosti starého zla, ktoré sa plazí z trhlín kozmu a infikuje ľudské srdcia. Nie je to príbeh o triumfe, ale o neodvratnom podľahnutí, o duši pohltenej entitami staršími než samotný [...]
V chladnom, dusivom odpornom vzduchu, kdesi hlboko v útrobách starobylého domu, som sedel, píšuc pri praskajúcom ohni založenom zo suchých hnátov dávno mŕtvych úmrlcov. Moje pero škriabalo po papieri, zatiaľ čo mysľou mi blúdili vízie, ktoré boli príliš hrozné na to, aby boli iba snom. Bolo to v čase, keď osud sveta, ako sme ho poznali, visel na vlásku, a prastarý teror [...]
Tiene sa predlžovali, keď noc zahaľovala Prahu, a s ňou prichádzala aj chladná, neviditeľná prítomnosť. Klement Gottwald, muž, ktorého tvár sa stala symbolom železnej päste, cítil, ako mu moc kĺže pomedzi prsty. Nie tá pozemská moc nad masami, ale tá, ktorá sľubovala niečo oveľa temnejšie, niečo z hlbín, čoho meno nesmie byť vyslovené. A bol to jeho blízky [...]
Nemilosrdné oko pozorného sledovateľa vidí to, čo bežný smrteľník nie. Našťastie si to potom smrteľník môže u mňa prečítať. Pozor na to, že si budem z tvojho miláčika asi robiť srandu a ty z toho budeš zúrivý.
Štatistiky blogu
Počet článkov: 95
Celková čítanosť: 242087x
Priemerná čítanosť článkov: 2548x
Už len chýba len to aby zostávajúcich... ...
No ved je stupencom strany SAS (ak nie priamo... ...
++++++++++++++++++++++++++++++++++ ...
S tou plechovickou od kavy, vraj "zo... ...
Je predovšetkým hlúpi a aj bezcitný. Taký... ...
Celá debata | RSS tejto debaty