Vidím ho tam, toho Eda, tú trasúcu sa želatínu rozhorčenia, ako sedí nad tanierom mastným od posledného šnicľa, a v očiach má ten sklenený pohľad človeka, ktorý práve zistil, že vesmír nemá kormidlo, alebo aspoň nie také, ktoré by držal v ruke jeho milovaný báťuška z Východu. Tlak mu stúpa, cítim ten tep v jeho spánkoch až sem, je to rytmus zlosti, silnejšej a vulgárnejšej než akýkoľvek lacný striptíz v zapadnutom pajzli na Moskalenkovej ulici, pretože Naď, ten nenávidený Naď, je zrazu voľný, unikol zo slučky prokuratúry, ktorú si Edo vo svojej chorej hlave vysníval ako svoj vlastný súkromný gilotínový mechanizmus.

Je to fascinujúce a zároveň hlboko odporné, ten spôsob, akým sa tento malý človek, tento profesor ničoty a tlčhuba s diplomom z demagógie, utápa vo vlastnej žlči, lebo tie staré Migy – tie hrdzavé kovové rakvy, ktoré už dávno zabudli, ako chutí obloha a ktoré len zavadzali v hangároch ako mŕtvoly v márnici – skončili v rukách Ukrajincov. Pre Eda to neboli len stroje; boli to posvätné totemy jeho podriadenosti, kusy železa, ku ktorým sa modlil, lebo mu pripomínali pach ruskej nafty a ilúziu sily, ktorú on sám nikdy nemal. Edo miluje Rusko s tou istou zvrátenou vášňou, s akou starec miluje svoju poslednú chorobu, je ochotný zapredať nielen tie svoje nešťastné šnicle, ale celú túto krajinu, len aby mohol ďalej snívať o tom, že raz ho niekto veľký a hrubý potľapká po pleci.
Stojí tam, prská sliny na monitor a hľadá v tom všetkom prsty progresívcov, tie neviditeľné chápadlá, ktoré mu vliezajú do postele aj do svedomia, zatiaľ čo realita je taká prostá a špinavá ako dlážka v prvotriednom moskovskom bitúnku. Armáda sa zbavila šrotu, Naď vyčistil stôl, ale pre Eda je to koniec sveta, kolaps civilizácie, zrada, ktorá ho bolí viac než hemoroidy. Je to ten najdokonalejší príklad proruského fušera, človeka, ktorý kričí o obrane štátu pomocou vrakov, pred nepriateľom, o ktorom zároveň tvrdí, že je náš najlepší priateľ. Táto jeho logika je ako prúd mačacieho moču v mraze – chvíľu hreje, ale nakoniec z vás urobí len zamrznutého šaša uprostred prázdneho námestia, kde už nikto nepočúva, len vietor rozfúkava pachy jeho sklamania a lacného chlastu.


"Posadnutosť osobou je intenzívna,... ...
Ale mal predsa pravdu tie peniaze predsa... ...
Ďalší z článkov, v ktorom sa autor venoval... ...
Konfident tragac-ani by ma neprekvapilo,keby... ...
Skvelý blog !! Nie ako tie sjacky od ferrena. ...
Celá debata | RSS tejto debaty