Sedím v tej smradľavej diere v Petržalke, kde pivo chutí po hrdzavých klincoch a snoch, ktoré sa utopili v Dunaji, a oproti mne sedí troska, chlap, čo má v očiach prázdnotu celého sibírskeho horizontu, trasú sa mu ruky a z kútika úst mu vyteká slina, čo vyzerá ako skvapalnené zúfalstvo. On mi vylieva do ksichtu ten svoj krvavý blivajz o Moskve a ja to sem hádžem, nie preto, že by som veril jeho opitému bľabotaniu, nie preto, že by na tom záležalo, lebo na ničom nezáleží, civilizácia je aj tak len tenká vrstva laku na hnijúcej rakve, ale ten jeho hlad, ten primitívny, živočíšny hlad po prežití v krajine, kde je smrť lacnejšia než škatuľka machorky, ten ma dostal, tak tu to máš, v celej tej hnusnej kráse. Ten chlap tam šiel aj za teba, bez ohľadu na jeho nemorálne skutky. Šiel vyčistiť ten chliev, po ktorom túžia naše proruské štetky.
4. Okno do reality
Zastal som pred tým skleneným monštrom, ktoré prepichovalo olovenú oblohu ako vztýčený stredný prst celému vesmíru. Dážď po jeho stenách nestekal, on prýštil – bol to prúd špinavej, vlažnej tekutiny, čo pripomínal moč vytekajúci z gigantického falusa, ktorý sa práve rozhodol označiť si svoje teritórium. Pchalo mi to do ksichtu všetku tú moskovskú špinu, ktorú doteraz skrývali za vyleštený mramor a lacné reči o veľkosti. V ušiach mi cvakli slúchadlá a ticho v mojom vnútri definitívne pochoval hrmot Wagnerovho Letu valkýr. Keď sa ozvali tie prvé, víťazné tóny, pocítil som v žalúdku známy, mrazivý pokoj. Nebol to len začiatok konca; bola to posledná symfónia pre mesto, ktoré už dávno zabudlo, ako chutí pravda. Apokalypsa sa mohla začať a ja som bol pripravený stlačiť spúšť priamo v jej rytme.
Mrakodrap „Federacija“ je vztýčený prostredník mierený k nebu, sklo a oceľ postavená na kostiach tých, čo nemali dosť peňazí na to, aby prežili, a ja tam vchádzam s dvoma Saigami, čo som predtým vybral z kufra BMW – museli tam patriť nejakému oligarchovi, čo sa bál o svoj krk. Mal ich tam v kufríkoch, poskladané ako relikviu smrti.
Vykopnem dvere na 40. poschodí a spustím paľbu, brokmi trhám Armaniho obleky a perzské koberce, mramor lieta vzduchom ako biely prach a ja sa brodím v tom hnusnom luxuse, kým sa nedostanem k Volkovovi, tomu ministrovi či ako si tá čvarga vraví, čo má ruky také špinavé, že by ich neumyl ani v svätenej vode. A tam stojí aj Oleg, ten môj „kamoš“, s pištoľou namierenou na mňa a tými debilnými rečami o dôchodkovom pláne, a ja mu na to len poviem: „Zrada je v tejto krajine jediná stabilná mena, Oleg,“ a hodím mu prázdnu Saigu do ksichtu, kým ho Glockom nepošlem do pekla, nech si tam užije svoj dôchodok medzi čertmi.
Volkov sa trasie pri okne, blúzni o moci a systéme, ale ja ho kopnem medzi nohy, potom do hrude, mám pocit že zachrapšťali kosti a sledujem, ako to „nepriestrelné“ sklo praská. Tisíc diamantových črepín letí do noci, nadýchneme sa čerstvého vzduchu a on s nádejou stojí v tom okne. Načiahnem k nemu ruku, má pocit záchrany a dokonca sa usmeje. Ale je to ruka na rozlúčku, ktorá ho len postrčí vpred a on s črepinami prepadne za hranu, päť sekúnd letu a potom len tichý dopad na betón, ďalšia štatistika moskovskej noci, ďalší pád z výšky spôsobený akútnou stratou gravitácie a svedomia.
Vypijem ten jeho drahý koňak, zvyšok vylejem na seba, aby som smrdel ako posledný ožran, a tackám sa von, okolo policajtov, čo do mňa kopú, lebo pre nich som len ďalší kus ľudského odpadu v meste, ktoré nikdy nespí, lebo má príliš zlé svedomie. Sadnem si na tú zlomenú lavičku, predstavujem si, ako ráno babka za päť kopejok zametá krv z chodníka, akoby to bol len prach, a usmievam sa do toho hnisavého rána, lebo svet je jedna veľká, hnijúca radosť a ja som práve vytiahol jeden steh z jeho rany.
Valkýry v mojich slúchadlách už dávno stíchli. Ich víťazný, šialený rev nahradilo niečo oveľa desivejšie – monotónny, mechanický škrabot metly o betón. Tá stará baba v šatke tam ráno bude zametať krvavé fľaky po ministrovi s takou ľahostajnosťou, akoby to boli len omrvinky z včerajšieho pirohu. Wagnerova apokalypsa sa skončila, ale svet sa nezrútil; len sa otriasol a pokračoval v maršovaní vpred cez tie isté sračky. Slúchadlá mi viseli okolo krku ako slučka a jediná hudba, ktorá zostala, bol zvuk vzdialených sirén a dunenie mesta, ktoré v sebe pohltilo môj masaker bez toho, aby si aspoň raz odgrglo. Moskva znovu vyhrala – nie silou, ale svojou nekonečnou, mrazivou nevšímavosťou k smrti. Dobrý čas, kúpiť si za rohom peľmene a vodku a odtackať sa do prítmia smrti zdochnutého sna.
Celá debata | RSS tejto debaty