Mr. Freeze komentuje

Sedím v tej smradľavej diere v Petržalke, kde pivo chutí po hrdzavých klincoch a snoch, ktoré sa utopili v Dunaji, a oproti mne sedí troska, chlap, čo má v očiach prázdnotu celého sibírskeho horizontu, trasú sa mu ruky a z kútika úst mu vyteká slina, čo vyzerá ako skvapalnené zúfalstvo. On mi vylieva do ksichtu ten svoj krvavý blivajz o Moskve a ja to sem hádžem, nie preto, že by som veril jeho opitému bľabotaniu, nie preto, že by na tom záležalo, lebo na ničom nezáleží, civilizácia je aj tak len tenká vrstva laku na hnijúcej rakve, ale ten jeho hlad, ten primitívny, živočíšny hlad po prežití v krajine, kde je smrť lacnejšia než škatuľka machorky, ten ma dostal, tak tu to máš, v celej tej hnusnej kráse. Ten chlap tam šiel aj za teba, bez ohľadu na jeho nemorálne skutky. Šiel vyčistiť ten chliev, po ktorom túžia naše proruské štetky.

3. Mesto hriechu a olova

Moskva nie je mesto, je to obrovský, chrčiaci pľúcny pľuzgier naplnený priemyselným smogom a pachom spáleného nafty. Tu dážď nie je voda; je to sivý, kyslý výtok z oblohy, ktorý splachuje sadze priamo na zapľuvané chodníky, kde sa miešajú s hlienmi a rozmočenými ohorkami. Všetko sa tu leskne tou hnusnou, olejovou žiarou, v ktorej sa odrážajú neónové nápisy sľubujúce raj, zatiaľ čo ty stojíš po členky v stoke plnej trosiek a rozbitých snov. Je to miesto, kde aj vzduch chutí po kove a zúfalstve, a ak sa nadýchneš príliš zhlboka, máš pocit, že ti pľúca niekto vydrhol drôtenkou.

V tieňoch tých rozpadajúcich sa podchodov a vchodov do metra striehnu predátori, čo majú namiesto sŕdc kusy ľadu. Pasáci so zlatými zubami a pohľadmi ostrými ako britva tam nehybne čakajú na ožranov, čo sa tackajú z putík, a v hlave si už prerátavajú, koľko rubľov im ostalo v peňaženkách, kým im medzi rebrá vrazia kúsok hrdzavej ocele. Je to mestská džungľa, kde sa slabí obberajú až na kosť ešte skôr, než sa prvé ranné svetlo vôbec pokúsi preraziť cez tú nepriehľadnú clonu smogu. Každá ulička je tu ako nastavené hrdlo čakajúce na podrezanie a jediná vec, ktorá je tu lacnejšia než pančovaná vodka, je ľudský život.

A potom sú tu tie „veľkolepé“ bulváre, kde sa mramorové fasády ministerstiev a bánk lesknú ukradnutým leskom. Ale je to len jedna veľká, odporná lož – drahý obväz na gangrenóznej rane. Za tými vyleštenými stenami sa deje ten skutočný hnus: systémové podvody, ktoré vyhladujú celé gubernie, a tiché vraždy spečatené nad pohárom archívneho koňaku. Ten mramor tam nie je preto, aby ukázal bohatstvo, ale aby tlmil výkriky tých, ktorých práve drvia ozubené kolesá mašinérie fungujúcej na krvi a zrade. V Moskve sa totiž nehrá o život, tam sa hrá o to, kto ťa skôr spláchne do hajzla dejín.

Moskva, ty veľká, ligotavá kurva, stojím tu na tvojom predmestí medzi panelákmi, čo vyzerajú ako náhrobné kamene civilizácie, a sledujem, ako policajti okrádajú starenky, kým nad nimi svieti ten usmiaty ksicht vodcu na bilborde, je to cirkus, je to divadlo pre debilov a ja som tu hlavný režisér so zbraňou v ruke. V metre na Komsomoľskej to smrdí močom a históriou.

Keď som sa v metre opieral o studený mramor a cítil, ako mi pod kabátom pulzuje krv, pozrel som hore. Nad mojou hlavou žiarili tie veľkolepé mozaiky hrdinov práce – svalnatí hutníci a usmiate traktoristky, čo s budovateľským pátosom hľadeli do svetlej budúcnosti. V tom svetle, ktoré sa odrážalo od mojich zakrvavených kĺbov, to pôsobilo ako ten najväčší výsmech v dejinách ľudstva. Celá táto podzemná pýcha bola len pozláteným bunkerom pre národ, ktorý vymenil slobodu za mramorové stĺpy, zatiaľ čo o pár metrov vyššie sa v blate vraždilo pre fľašu vodky a kus plesnivého salámu. Boli to tváre mŕtveho sna, ktoré ticho sledovali môj krvavý tanec so Škorpiónom v ruke.

Aby som sa nenudil, z prítmia hajzlov sa na mňa vyrútia hlúpe gorily v kuklách, ja len vytiahnem Škorpióna a pošlem dávku do toho mramorového stropu, nech ovce vedia, že prišiel vlk, skĺznem po madle eskalátora a cítim adrenalín, ten božský prúd, čo mi koluje v žilách namiesto krvi. „Dnes nie, chlapci,“ smejem sa im do ksichtov a miznem vo vetracej šachte, kde potkany žerú káble a kde končí všetka pravda, ktorú nikto nechce počuť. Šachta viedla do dlhej chodby, plnej odpadkov. Tak hnusnej, že tam už ani bezdomovci nedokázali ísť ani na improvizovaný záchod. Brodil som sa tým svinstvom, preklínajúc, že som si nezobral kanady.

Striptíz bar „Kremeľská hviezda“ je brloh, kde sa elita váľa v bahne, a ja tam idem za Sergejom, tým tlstým prasaťom, čo ma zradilo skôr, než som stihol dopiť drink, a keď sa na mňa vrhnú Specnaz mlátičky, ja im hlavu vrážam do píp na pivo a vzduch vonia alkoholom a krvou, je to tá najlepšia kolínska na svete. Rozmlátim to tam na sračky, lebo nič iné si tie zlaté kľučky a lacné kurvy nezaslúžia, a potom vonku beriem prvé BMW. Strčím vodičovi Glock do huby a hovorím: „Daj mi kľúče, ty sráč, alebo ti vyfúknem mozog na tie tvoje vyleštené topánky,“ a už letím po MKAD, osem pruhov šialenstva, kde sa bojuje o každý centimeter asfaltu. Tie SUV za mnou sú ako dotieravé muchy, pália po mne a ja kľučkujem medzi vrakmi, čo tam hnijú pri krajnici, a keď na mňa ten idiot vytiahne RPG, len strhnem volant a sledujem, ako raketa trafí cisternu s mliekom, biela stena, výbuch, chaos – je to nádhera, je to čistý prúd vedomia pretavený do deštrukcie. Vyhadzujem horiacu fľašu molotovovho koktailu na kapotu posledného auta a sledujem, ako sa rúti do bariér, Moskva sa otvára, jej svetlá ma oslepujú a ja viem, že zajtrajšok bude buď červený, alebo žiadny.