Mr. Freeze komentuje

Sedím v tej smradľavej diere v Petržalke, kde pivo chutí po hrdzavých klincoch a snoch, ktoré sa utopili v Dunaji, a oproti mne sedí troska, chlap, čo má v očiach prázdnotu celého sibírskeho horizontu, trasú sa mu ruky a z kútika úst mu vyteká slina, čo vyzerá ako skvapalnené zúfalstvo. On mi vylieva do ksichtu ten svoj krvavý blivajz o Moskve a ja to sem hádžem, nie preto, že by som veril jeho opitému bľabotaniu, nie preto, že by na tom záležalo, lebo na ničom nezáleží, civilizácia je aj tak len tenká vrstva laku na hnijúcej rakve, ale ten jeho hlad, ten primitívny, živočíšny hlad po prežití v krajine, kde je smrť lacnejšia než škatuľka machorky, ten ma dostal, tak tu to máš, v celej tej hnusnej kráse. Ten chlap tam šiel aj za teba, bez ohľadu na jeho nemorálne skutky. Šiel vyčistiť ten chliev, po ktorom túžia naše proruské štetky.

2. Expres do pekla

Vologda nebola mesto, bol to zabudnutý pľuzgier na mape, ktorý niekto zabudol prepichnúť a vyčistiť. Vyzeralo to tam ako v postapokalyptickom filme, kde režisérovi došiel rozpočet na hercov, tak tam nechal len trosky a všadeprítomný zmar. Vzduch tam mal fyzickú váhu – bola to toxická zmes uhoľného dymu, lacnej nafty a výparov z tisícov tiel, čo sa neumývali od čias, kedy bol kokaín v Rusku ešte legálny. Mal si pocit, že ak sa nadýchneš príliš zhlboka, pľúca ti jednoducho skamenejú od tej hrdze, čo tam visela v každom metri štvorcovom.

Na stanici, kde umiera čas, vzduch je tam taký hustý uhoľným dymom a ľudským potom, že by si ho mohol krájať hrdzavým nožom a natierať na ten ich plesnivý chlieb, si kupujem lístok od ježibaby za sklom, čo má na sebe toľko šminkovej omietky, že vyzerá ako chodiaca stena, a ona na mňa čumí tým svojím vyhasnutým pohľadom a hovorí: „Drž si kufor, v noci tu kradnú aj duše.“ Ja len prikývnem, lebo moju dušu už dávno niekto ukradol v nejakom zapadnutom bare v Petržalke. Na nástupišti ma čakajú štyria v kožených bundách, gorily nejakého miestneho poloboha, a ja nečakám na pozvanie, spod kabáta vyťahujem Škorpióna, ktorého som pred chvíľou vylovil z kufra policajného auta, čo som predtým odpálil – musel tam byť pre prípady núdze – a začnem písať dejiny olovom. Prvý padá na vrecia so zemiakmi, krv strieka v rytme nejakej zvrátenej symfónie a ja sa kryjem za betónovým stĺpom, kým ten druhý tam pľuje guľky zo starého Makarova a trafí automat na kvas, z ktorého sa vyvalí hnedá brečka, čo vyzerá ako hnačka vesmíru, na ktorú stoja frontu mužíci.

„Užime si to, kým nám neodídu spoje,“ zasyčím a pošlem mu dávku do hlavy, a potom skáčem do vlaku, kde mi provodnica, čo vyzerá ako vyradený tankista, vrazí do ruky čaj, čo chutí po moči a jadrovej fúzii, a ja sa zavriem v kupé č. 13. Kopnem tú štanku do seba a keď sa otočím, čakajú na mňa dve šlapky s peroxidovými vlasmi a nožmi v čižmách. Boj v kupé je ako súložiť v telefónnej búdke, je to tesné, smradľavé a násilné, tá blondína na mňa vybehne a ja jej chytím ruku a zlomím ju o stôl, počujem to prasknutie a je to sladšie než spev vtákov, a tá druhá mi hádže strunu okolo krku, cítim, ako mi reže kožu, svet začína červenať, ale ja vytiahnem taktické pero, čo som predtým zobral mŕtvemu gopníkovi na stanici, a vrazím jej ho do stehna, ona zajačí a ja jej lakťom rozbijem nos, krv strieka na tie ich lacné kožuchy a ja ich tam nechávam zviazané ich vlastnými gaťkami, lebo v tomto vlaku nie je miesto pre zľutovanie, len pre oheň a dym.

A ten oheň príde, lebo na konci chodby stoja ďalší traja s Molotovmi. Dobrý nápad, vravím si, a keď prvá fľaša dopadne na koberec, vzduch sa zaplní čiernym dymom, čo ti trhá pľúca, a ja sa opevním na záchode, kde fúka mráz priamo z koľajiska. Fučí tam cez dieru, do ktorej mužíci spúšťajú posolstvo aristokratického vyslenca svojich vnútorností. Steny tu rozprávajú príbehy o všetkých tých chorobách sveta, a keď po mne pália cez dvere, ja len čakám na ten správny moment. Vyrazím von práve vo chvíli, keď najbližší idiot zapaľuje ďalšiu fľašu, strelím mu do nej a on sa zmení na živú fakľu, behá tam ako horiaci prízrak a ja dorážam tých ostatných, guľka do čela, guľka do hrudníka, žiadne zbytočné reči. Vlak horí, ľudia vrieskajú, je to krásny chaos, je to apokalypsa v malom, a ja vyskakujem do tmy, kotúľam sa po štrku a sledujem, ako ten ohnivý had mizne v noci, Moskva ma volá, cítim jej hnilobný dych a už sa neviem dočkať, kedy sa do nej zahryznem.

Cesta z jarku, kde som nechal horiaci vlak, do centra civilizačného hnisu viedla cez nekonečné zóny priemyselného odpadu. Moskva sa nezačína predmestiami, začína sa metastázami hrdze a betónu. Kráčal som cez polia plné vyradených vagónov, ktoré vyzerali ako kostry prehistorických oblud, a okolo skladov, z ktorých vytekala čierna brečka priamo do zamrznutej pôdy. Vzduch tu mal chuť starých batérií a spáleného plastu. Ten sivý, nepriehľadný opar ma obklopil ako špinavý rubáš, až kým sa v diaľke, cez clonu toxického smogu, nezačali črtať tie nekonečné hradby panelákov – betónové klietky pre milióny ľudí, čo už dávno zabudli, ako vyzerá horizont bez žeriavov.