Mr. Freeze komentuje

Sedím v tej smradľavej diere v Petržalke, kde pivo chutí po hrdzavých klincoch a snoch, ktoré sa utopili v Dunaji, a oproti mne sedí troska, chlap, čo má v očiach prázdnotu celého sibírskeho horizontu, trasú sa mu ruky a z kútika úst mu vyteká slina, čo vyzerá ako skvapalnené zúfalstvo. On mi vylieva do ksichtu ten svoj krvavý blivajz o Moskve a ja to sem hádžem, nie preto, že by som veril jeho opitému bľabotaniu, nie preto, že by na tom záležalo, lebo na ničom nezáleží, civilizácia je aj tak len tenká vrstva laku na hnijúcej rakve, ale ten jeho hlad, ten primitívny, živočíšny hlad po prežití v krajine, kde je smrť lacnejšia než škatuľka machorky, ten ma dostal, tak tu to máš, v celej tej hnusnej kráse. Ten chlap tam šiel aj za teba, bez ohľadu na jeho nemorálne skutky. Šiel vyčistiť ten chliev, po ktorom túžia naše proruské štetky.

1. Krvavé privítanie

Rieka Narva nie je hranica, je to stoka, čierne črevo Európy, ktoré vyvrhuje všetku tú špinu do ruskej tmy, a ja v nej plávam, cítim na jazyku pachuť hnojiva a mŕtvych rýb, voda má štyri stupne a reže ma do kože ako žiletky, zatiaľ čo môj neoprén ma škrtí na guliach, akoby ma chcel vykastrovať ešte skôr, než ma dostanú Rusi. Obzerám sa na most, na ktorom stoja zástupy múmií, ktoré sa rozhodli nechať sa prešacovať pohraničníkmi. Tí chlapi sú ti schopní vytiahnuť prachy aj zo zadku, kde máš svoju tubu, osobne darovanú od Henriho Charrièra.

Vyškriabem sa na breh, kde ma blato objíme ako stará kurva, slizké a chladné, lepí sa mi na ksicht a ja leziem k strážnej veži, kde hore nejaký chudák čumí do prázdna, hlavu vymytú propagandou a lacným liehom, a keď z tieňa vylezie prvý pohraničiar, ktorý si uľavoval v húštine, ani nestihne vyfúknuť dym zo svojej smradľavej cigy, proste mu skočím na chrbát, schmatnem mu hlavu a cítim, ako mu v krku niečo praskne, je to zvuk suchého konára, a potom mu z opaska vytrhnem bajonet, studený, priemyselný kus ocele, a prejdem mu ním po hrtane, lebo v tomto svete buď režeš, alebo si rezaný. Druhý tam sedí ako vrece zemiakov, paralyzovaný strachom, ani nestihne vydať zvuk, len mu do zátylku vrazím tú istú oceľ, čo ešte hreje krvou jeho parťáka, a zoberiem mu z puzdra jeho zaprášený Glock 17, moju novú rodinu, môj jediný zmysel existencie v tejto pustatine, kde sa Boh už dávno obesil na najbližšej breze. Mŕtvola mi už neprezradí, komu ho ukradol.

Tá ruská gubernia, to nie je krajina, to je diagnóza. Stredovek v priamom prenose, len bez rytierov, zato so slušnou dávkou hnisu a rezignácie. Tie drevenice tam nikto nepostavil – tie tam proste zhnili do tvaru domu a pokope ich držala len sila vôle a vrstvy skamenenej špiny. V tej nekonečnej tme sa krčili ako zbité zvieratá, čo čakajú na poslednú ranu. A tie čokle na dvoroch? To nebolo varovanie pre pocestných. To bolo vytie priamo do prázdneho neba, čistá prosba o smrť, lebo v tom blate a ničote sa proste žiť nedalo.

Cesta do vnútrozemia bola ako exkurzia v múzeu civilizačného zlyhania. Každých pár kilometrov ťa pozdravil vrak traktora alebo Lady, čo tam hnili celé dekády tak dlho, že ich už miestna hlina začala pohlcovať ako pomalá rakovina. Toto je tá ich veľkolepá modernita. Prechádzaš dedinami, kde je tma taká hustá, že by si ju mohol krájať, a jediné, čo v tej prázdnote bliká, sú modrasté obrazovky televízorov v oknách. Kŕmia tie úbohé duše rozprávkami o tom, ako sú pupkom sveta a ako ich všetci potrebujú, zatiaľ čo tí smradi nemajú ani splachovací záchod a chodia si uľaviť do diery v zemi, nad ktorou aj muchy páchajú samovraždu.

Kráčam po tej ich „ceste“, čo je len hlboká jazva v zemi plná sračiek a hliny, kde by sa utopil aj vesmír, a všade naokolo sa krčia ich drevenice, hnijúce monumenty biedy, z ktorých skučí hniloba a strach, a ja mám taký hlad, že by som zožral aj vlastné svedomie, keby som nejaké mal. Benzínka „U Ivana“ svieti do noci ako hnisavý vred, smrdí to tam naftou a skysnutou kapustou, a vnútri sedia traja gopníci. Ich teplákové súpravy sú mastné od storočnej špiny a pohľady majú tupé ako tupé hrany histórie, a ten najväčší z nich, s ksichtom ako rozšľapaný zemiak, na mňa mieri odpílenou dvojkou a chrapčí: „Sol‘ prachy, ty kretén, a daj sem tie hodinky, nech mám aspoň nejaký čas, kým zgegnem v tejto diere.“

Pozriem sa naňho a usmievam sa, ale nie je to úsmev, je to obnaženie tesákov: „Mám pre teba niečo lepšie, ty potkan, dám ti lekciu z anatómie zadarmo.“ On sa začne rehotať, ten smrad z jeho úst by zabil aj koňa, a keď dvíha tú svoju hrdzavú rúru, ja som rýchlejší, lebo môj hlad je ostrejší než jeho hlúposť, vrazím mu ten ukradnutý bajonet do predlaktia, brokovnica padá na zem s tupým úderom a ja už vyťahujem Glock, čo som zobral na hranici. Dva výstrely, bum-bum, čistá mechanika, žiadna metafyzika, len olovo trhajúce tkanivo a kosti, jeden letí do regálov s konzervami, čo pamätajú Stalina, druhý dostane guľku priamo medzi tie svoje tupé oči a je koniec. „Mapu, ty hajzel, hneď!“ zrevem na toho zemiaka a priložím mu hlaveň k uchu, on mi hodí ten uslintaný papier a ja mu ešte zoberiem fľašu vody, čo chutí ako tekutý azbest, a vypadnem von k hrdzavému Žigulíku. Ostane tam ležať ako húsenica, ktorá videla Krista. Spojím drôty a motor zakašle ako tuberák v poslednom štádiu, ale pohneme sa, ideme do vnútrozemia, do srdca tej tmy, kde na obzore tlejú modré a červené majáky tých oficiálnych lupičov v uniformách. Nečakal som ich, zato oni čakali na hlupáka, ktorému zoberú sny a jeho mŕtvolu šuchnú na hnojisko.

„Doklady, občan, a priprav si peňaženku, lebo tvoj život má dnes cenu pokuty za rýchlosť,“ vyfúkne na mňa tlstý policajt smrad cibule a pálenky, a ja mu na to s božským pokojom hovorím, že idem na pohreb, na jeho pohreb, a vypálim cez dvere auta. Guľka prejde plechom aj jeho stehnom a on reve ako postrelené prasa, kým jeho kamoš tam chaoticky kropí noc a hvietdy z Kalašnikova. Zaradím spiatočku, drvím ich zátarasu a v spätnom zrkadle vidím ich Ladu, ako za mnou skáče po jamách. Je to komédia, je to tanec mŕtvych, a tak vytiahnem z vaku granát, čo mal mŕtvy pohraničiar pri vež. Mal ho tam zbalený ako desiatu, pre prípad, kedy by drogy nezabrali a on nemal od nudy čo robiť. Odistím ho, počkám, kým mi srdce udrie dvakrát, a hodím ho pod kolesá ich kraksne. Záblesk je krásny, je to jediné čisté svetlo v celom Rusku, Lada vyletí do vzduchu ako ohnivý démon a ja sa usmievam, lebo Moskva je už blízko a ja cítim jej pach, ten pach peňazí, kuriev a skazy, ktorý ma priťahuje ako magnet.