Mr. Freeze komentuje

Robert Fico. Jeho meno, vyslovené v hociktorej dennej dobe, sa rozlieha ako tlmený nárek z hlbín zabudnutia. Príbeh tohto muža, úbohého v biede svojej duše, je ságou o pretrvávajúcej prítomnosti starého zla, ktoré sa plazí z trhlín kozmu a infikuje ľudské srdcia. Nie je to príbeh o triumfe, ale o neodvratnom podľahnutí, o duši pohltenej entitami staršími než samotný čas.

Už od mladosti bol Fico poznačený. Nie azda pečaťou božského, ale odpornou značkou, ktorú naňho vtisli neviditeľné sily, dychtiace po jeho oddanosti. Ako zväzák, odovzdaná bábka v spletitých rituáloch Komunistickej strany, stál pred tou odpornou figúrou, Mariou Kabrhelovou, tešiac sa na hodinu, keď ich slizké duše splynú v ohavnom spojení Komunistickej strany. Jej slová pri pohľade na mladučkých zväzákov, „To je ale Žrádlo!“, neboli len chválou, ale aj obetným vzývaním, prísľubom temnej hostiny, na ktorej mali byť jeho ambície pohltené. Kvičal od rozkoše, keď predvádzal spolu so svojimi druhmi svoju úbohú alegóriu lásky ku KSČ. To nebola ľudská radosť, ale ozvena prastarého, zvrhlého potešenia, ktoré preniká telom pri úplnom odovzdaní sa.

Keď sa kulisy sveta zrútili a prízrak Komunistickej strany sa rozplynul v hmle dejín, Fico musel prijať masku. Desaťročia hral hru na demokrata, čo bola pre jeho temnú dušu nepochybne mukou. Predstavte si dušu, ktorá túži po spútanosti a podriadenosti, nútenú predstierať slobodu. Bolo to ako držať šialenca v reťaziach zdravého rozumu, kým jeho vnútro vrie túžbou po chaose. No v tieni, v hlbinách nevedomia, čakal Diabol. Trpezlivý, neúnavný, pripravený zasiahnuť vo chvíli najväčšej slabosti.

A tá chvíľa prišla. Ako starí bohovia, ktorí sa vynárajú z kozmického priestoru, aby si opäť nárokovali svojich uctievačov, Diabol vystúpil z prázdnoty a siahol po Ficovi. Temné sily, ktorým slúžil v mladosti, ho opäť privolali. A on, slepý a dychtivý po návrate do objatia prastarej moci, sa im opäť poddal. Jeho reči o uzbeckej monovláde a zlatých vaniach vo Vietname nie sú len výmyslami blázna. Sú to ozveny šialenstva, ktoré naňho dolieha z mimozemských sfér, slová, ktoré mu do úst vložili entity, ktorých mená sa neodvažujem vysloviť.

Dnes, pod jeho vedením, sa Slovensko pomaly, ale nezadržateľne posúva do temnoty. Jeho vychvaľovanie Ruska, to nie je len politická kalkulácia, ale hlboké splynutie s prastarým zlom, ktoré sa skrýva v srdci každého kolaboranta. Je to volanie po návrate k starým poriadkom, kde moc nepochádza z vôle ľudu, ale z temných zákutí ohavných entít. Krajina je len šachovnicou, figúrky sú len úbohé duše, ktoré slúžia vyššiemu, zvrhlému účelu.

A tak, zatiaľ čo sa noc spúšťa nad Slovenskom a komunistickým lotrom sa darí, príbeh Fica sa stáva varovaním. Varovaním pred tými, ktorí otvoria svoje duše prastarému zlu, pred tými, ktorí sú ochotní obetovať všetko pre ilúziu moci. Pretože v konečnom dôsledku, keď sa prach usadí a masky spadnú, zostane len prázdnota a tiché kvičanie duše, pohltenej entitami z hlbín času. Nech sa nikto neodváži pochybovať o sile, ktorá drieme v zabudnutých kútoch vesmíru, pripravená opäť povstať a pohltiť všetko, čo jej príde do cesty.