Mr. Freeze komentuje

Oslobodenie Československa na konci druhej svetovej vojny bolo komplexnou udalosťou, v ktorej zohrala kľúčovú úlohu Sovietska armáda. Hoci príchod sovietskych vojsk znamenal koniec nacistickej okupácie a bábkového Slovenského štátu, ich prítomnosť na území Slovenska v roku 1945 nebola jednoznačne vnímaná len pozitívne. Sovietska armáda, spolu s rumunskými a československými jednotkami, postupne vytlačila nemecké sily z územia Slovenska v sérii operácií trvajúcich od septembra 1944 do mája 1945. Oslobodenie bolo súčasťou širšej Pražskej ofenzívy vedenej Sovietskym zväzom. Avšak, popri oslobodení od nacistického útlaku, prítomnosť cudzej armády, hoci aj spojeneckej, nevyhnutne priniesla aj zložité situácie a potenciál pre negatívne interakcie s civilným obyvateľstvom. V kontexte tejto duality sa vynára otázka, ako sa Sovietska armáda správala k obyvateľom Slovenska bezprostredne po oslobodení a či existujú konkrétne príklady správania, ktoré by sa dali označiť za terorizovanie. Pod pojmom „terorizovanie“ sa v tomto kontexte rozumie správanie, ktoré vyvoláva strach, úzkosť a pocit ohrozenia u civilného obyvateľstva, a to prostredníctvom rôznych foriem nátlaku, násilia alebo zastrašovania. Cieľom tohto článku je analyzovať správanie Sovietskej armády na Slovensku v roku 1945 na základe dostupných historických prameňov a poukázať na tie aspekty, ktoré mohli byť vnímané ako terorizujúce.  

Oslobodenie Slovenska prebiehalo v niekoľkých fázach a regiónoch. Karpatsko-duklianska operácia, ktorá sa začala v septembri 1944 na pomoc Slovenskému národnému povstaniu, bola prvým priamym kontaktom sovietskych vojsk s územím Slovenska. Sovietske jednotky prekročili štátnu hranicu 30. septembra 1944 cez Lupkovský priesmyk, pričom prvá oslobodená obec bola Kalinov 21. septembra 1944 . Táto operácia bola mimoriadne náročná a vyžiadala si značné straty na oboch stranách, s 11 866 padlými sovietskymi a 1 691 československými vojakmi. Nemeckým silám sa však do 28. októbra 1944 podarilo povstaleckú armádu potlačiť. Druhé obdobie oslobodzovania sa začalo zimnou ofenzívou v januári 1945, v rámci ktorej prebehla Západokarpatská operácia. Táto viedla k oslobodeniu východného a časti stredného Slovenska, vrátane Košíc a Prešova 20. januára 1945. Ďalšie boje prebiehali v ťažkých podmienkach stredoslovenských hôr. Banská Bystrica bola oslobodená 25. marca 1945. Nasledovala Bratislavsko-brnianska operácia, ktorá vyvrcholila oslobodením Bratislavy 4. apríla 1945, na ktorej sa podieľali aj rumunské vojská . Poslednou významnou operáciou na území Slovenska bola Ostravská operácia, ktorá v apríli a máji 1945 zavŕšila oslobodenie severného a severozápadného Slovenska, pričom Žilina bola oslobodená 30. apríla a posledné obce 3. mája 1945. Na oslobodení sa podieľali predovšetkým jednotky Červenej armády, ale aj rumunská armáda a 1. československý armádny zbor. Počet sovietskych vojakov nasadených v rôznych fázach oslobodzovania sa pohyboval od približne 150 000 až po 800 000.

Príchod Sovietskej armády bol pre mnohých Slovákov spojený s úľavou a vďačnosťou za oslobodenie od nacistickej okupácie a represálií. Avšak, súbežne s týmto pocitom oslobodenia sa u časti obyvateľstva objavovali aj obavy a neistota. Kronika obce Považská Bystrica zaznamenala, že obyvatelia očakávali prechod frontu s napätím, pričom existoval strach nielen z Nemcov, ale aj z Rusov. Niektorí si uvedomovali, že oslobodenie od jednej totality môže znamenať príchod inej, tentoraz z východu. Obyvatelia Piešťan podľa dobových záznamov tŕpli o svoje zdravie a životy počas prechodu frontu. Tieto reakcie naznačujú, že príchod Sovietskej armády nebol vnímaný jednoznačne pozitívne a že popri nádeji na slobodu existovali aj obavy z možných negatívnych dôsledkov prítomnosti cudzej armády na ich území. Stalinova citácia o tom, že každý, kto obsadí územie, zavedie v ňom svoj spoločenský systém, naznačuje, že sovietska prítomnosť mala aj politický rozmer, ktorý mohol vyvolávať znepokojenie.  

Existujú svedectvá a historické záznamy, ktoré poukazujú na správanie Sovietskej armády, ktoré mohlo byť interpretované ako terorizovanie obyvateľstva. Jednou z foriem takéhoto správania bolo rekvirovanie zdrojov. Sovietski vojaci si od miestneho obyvateľstva brali potraviny a hospodárske zvieratá. V oblasti dolného Pohronia, kde frontová línia stála tri mesiace, si sovietska armáda vyžadovala potraviny a hospodárske zvieratá, čo viedlo k nedostatku pre civilné obyvateľstvo. Hoci rekvirovanie bolo v čase vojny bežnou praxou, mohlo pre obyvateľstvo, ktoré už tak trpelo nedostatkom, predstavovať značnú záťaž a prispievať k pocitu bezmocnosti voči ozbrojenej sile. Okrem toho, muži nad 18 rokov boli nútení zúčastňovať sa takzvaných zákopových prác, čo predstavovalo ďalšiu formu vynútenej práce pre potreby armády.  

Ďalšie svedectvá hovoria o násilí a zastrašovaní. V Malých Kozmálovciach spomína jeden pamätník, že sovietski vojaci strieľali do domov a obyvatelia sa báli prichádzajúcich vojakov. V Mochovciach zažil svedok streľbu do domu a zničenie potravín sovietskym vojakom. Hoci tieto prípady nemusia predstavovať rozsiahle terorizovanie, pre dotknutých jednotlivcov a komunity znamenali priame ohrozenie a vyvolávali strach. Okrem toho, sovietski vojaci boli známi tým, že si brali hodinky a dobytok, čo, hoci nie je priamym násilím na osobách, prispelo k atmosfére bezprávia a zraniteľnosti civilného obyvateľstva voči ozbrojenej sile.  

Citlivou otázkou je sexuálne násilie. Hoci jeden zo zdrojov uvádza, že slovenské ženy nezažili také rozsiahle krutosti zo strany sovietskych vojakov ako napríklad Maďarky a Nemky, neznamená to, že k žiadnym incidentom nedošlo. Problematika sexuálneho násilia v ozbrojených konfliktoch je často podhodnotená a nedostatočne zdokumentovaná z dôvodu stigmy a strachu obetí. Nedostatok explicitných informácií v poskytnutých úryvkoch neumožňuje jednoznačne vylúčiť prípady sexuálneho násilia na slovenských ženách zo strany sovietskych vojakov.  

Najzávažnejšou formou správania Sovietskej armády, ktorá sa dá jednoznačne označiť za terorizovanie, boli deportácie a internácie civilného obyvateľstva do nútených pracovných táborov (gulagov) v Sovietskom zväze. Podľa dostupných informácií , počas prechodu frontu cez Slovensko v roku 1945 dochádzalo k systematickému odvliekaniu civilistov na nútené práce. Tieto deportácie boli schválené najvyššími sovietskymi orgánmi už v septembri 1944 a slúžili na nahradenie pracovných síl stratených počas vojny. Väčšina deportovaných československých občanov bola poslaná do táborov v Donbase a na Kaukaze. Červená armáda, respektíve NKVD, vykonávali hromadné internácie pod zámienkou krátkodobých prác, ako aj individuálne internácie, kde boli obete predvolané na výsluch. Monografia „Čechoslováci v Gulagu“ uvádza zoznam 7 422 odvlečených československých občanov, pričom najväčšiu časť tvorili Slováci. Iné pramene hovoria o tisícoch násilne odvlečených slovenských občanov orgánmi NKVD a SMERŠ v rokoch 1944-1945, pričom sa odhady počtu líšia. Internácia občanov maďarskej a nemeckej národnosti bola založená na uznesení Štátneho výboru obrany ZSSR zo 16. decembra 1944 , ale deportácie sa týkali aj Slovákov. Medzi internovanými boli aj známi slovenskí politici ako Martin Mičura, János Esterházy, Martin Sokol a Ján Spišiak. Tieto deportácie predstavovali závažné porušenie ľudských práv a vyvolávali strach a zúfalstvo u postihnutých a ich rodín, čím napĺňali definíciu terorizovania.  

Oslobodenie Banskej Bystrice prebehlo 25. a 26. marca 1945 silami sovietskej 40. armády a rumunskej 4. armády 2. ukrajinského frontu. Predchádzali mu ťažké boje v Radvani a priamo v meste, ktoré si vyžiadali obete na strane oslobodzovacích vojsk. Mesto bolo dokonca ešte po oslobodení ostreľované nemeckým delostrelectvom. V Banskej Bystrici bol postavený pamätník na počesť sovietskych a rumunských osloboditeľov, čo svedčí o oficiálnej vďačnosti za oslobodenie. V blízkosti Banskej Bystrice sa nachádzala Kremnička, kde došlo k rozsiahlemu masakru civilného obyvateľstva nemeckými silami tesne pred oslobodením mesta. Hoci poskytnuté úryvky neobsahujú konkrétne svedectvá o terorizujúcom správaní Sovietskej armády priamo v Banskej Bystrici bezprostredne po oslobodení, je pravdepodobné, že vzhľadom na celoslovenský kontext sovietskych deportácií, nebola táto oblasť výnimkou. Pre potvrdenie konkrétnych príkladov by bol potrebný hlbší výskum miestnych archívov a svedectiev.  

Reakcie slovenského obyvateľstva na správanie Sovietskej armády boli rôznorodé. Zatiaľ čo existovala vďačnosť za oslobodenie od nacistického režimu, objavovali sa aj obavy a negatívne skúsenosti. Obyvatelia Považskej Bystrice sa napríklad báli nielen Nemcov, ale aj Rusov. V Bratislave niektorí vnímali oslobodenie len ako dočasnú úľavu pred príchodom komunistickej totality. Oficiálne pamätníky svedčia o vďačnosti za oslobodenie, avšak tieto nemusia plne odrážať individuálne skúsenosti. Porovnanie s Bulharskom, kde Červenú armádu vítali ako osloboditeľov, naznačuje, že vnímanie sovietskej prítomnosti mohlo byť v rôznych krajinách odlišné. Svedectvá z rôznych regiónov Slovenska poukazujú na nekonzistentné správanie sovietskych vojakov, od relatívne korektného až po násilné a zastrašujúce.  

Dostupné úryvky poskytujú čiastočný obraz o oficiálnych správach a historických analýzach správania Sovietskej armády. Existujú odborné práce zaoberajúce sa deportáciami Slovákov do gulagov. Správa o poprave nemeckých vojnových zajatcov sovietskou armádou v Devínskej Novej Vsi naznačuje, že niektoré negatívne incidenty boli zaznamenané. Dohoda medzi československou vládou a ZSSR z 8. mája 1944 upravovala právomoci sovietskych orgánov na oslobodenom území, čo umožňovalo činnosť NKVD a SMERŠ aj voči civilnému obyvateľstvu. Príprava retribučných dekrétov po vojne bola zameraná primárne na potrestanie nacistických zločincov a kolaborantov. Avšak, v týchto úryvkoch chýbajú priame oficiálne správy alebo vyšetrovania, ktoré by sa špecificky zaoberali terorizujúcim správaním Sovietskej armády voči slovenským civilistom počas samotného oslobodzovania. Fakt, že sovietske velenie považovalo Slovensko za nepriateľský štát, mohol ovplyvniť ich prístup a prípadnú ochotu dokumentovať negatívne incidenty.  

Správanie Sovietskej armády na Slovensku v roku 1945 je potrebné vnímať v širšom kontexte povojnovej Európy a sovietskych geopolitických záujmov. Po skončení ničivej vojny panoval v mnohých oblastiach chaos a narušenie spoločenského poriadku, čo mohlo prispievať k nedisciplinovanému správaniu jednotlivých vojakov. Hlavným cieľom Sovietskeho zväzu bolo vytvorenie sféry vplyvu vo východnej Európe a prítomnosť armády bola kľúčovým nástrojom na dosiahnutie tohto cieľa. Vnímanie Slovenska ako bývalého spojenca nacistického Nemecka mohlo ovplyvniť postoj sovietskych vojakov a veliteľov k miestnemu obyvateľstvu, potenciálne vedúc k tvrdšiemu zaobchádzaniu v porovnaní s obyvateľstvom krajín, ktoré boli jednoznačne na strane Spojencov.  

Záverom možno konštatovať, že prítomnosť Sovietskej armády na Slovensku v roku 1945 mala ambivalentnú povahu. Na jednej strane priniesla oslobodenie od nacistického útlaku, za čo sú mnohí Slováci vďační. Na druhej strane, existujú dôkazy o správaní, ktoré mohlo byť vnímané ako terorizujúce. Išlo najmä o rekvirovanie zdrojov, ktoré spôsobovalo ťažkosti civilnému obyvateľstvu, o izolované prípady násilia a zastrašovania, a predovšetkým o rozsiahle deportácie slovenských občanov do sovietskych gulagov, ktoré predstavovali závažné porušenie ľudských práv a vyvolávali strach a zúfalstvo. Hoci v dostupných úryvkoch chýbajú rozsiahle oficiálne správy o terorizovaní civilistov počas samotného oslobodzovania, svedectvá a historické analýzy, najmä v otázke deportácií, poukazujú na negatívne aspekty prítomnosti Sovietskej Armády. Pre hlbšie pochopenie tohto zložitého obdobia je potrebný ďalší výskum s využitím širšieho spektra historických prameňov, vrátane archívnych dokumentov a osobných svedectiev.