Po prehratých voľbách sa chcel Harabin dôstojné stiahnuť z verejného života. Nedostal však na to príležitosť. Eduard Chmelár na neho okamžite začal útočiť. Vraj by mal podporiť všetkými svojimi hlasmi Petra Pellegriniho, pretože tak sa vraj môže koalícia zachrániť. A aby toho nebolo málo, Chmelár začal naznačovať že vraj Harabin očakáva nejaké všimné, nejaké teplé miestečko za svoje hlasy.
V tej chvíli si už musel Harabin ťukať prstom po čele. Tak Chmelár, ktorý sám získal teplé miestečko u predsedu vlády, tvrdí že on potrebuje teplé miestečko. Správne sa spýtal, či on, ako bývalý predseda Najvyššieho súdu naozaj potrebuje nejaké pochybné miestečko v Mozambiku alebo v nejakom inom Tajtrlíkove?
Tu vidíme obrovský morálny rozdiel medzi obidvomi mužmi. Zatiaľ čo Harabin, hrdý Slovák, ktorý sa nebojí perzekúcií za svoje názory, stojí za každým jedným svojím slovom, slizký had Chmelár bez mihnutia oka spieva tak, ako mu nasype do misky jeho aktuálny vládca. Nemá problém v priebehu minúty zmeniť svoj názor a jeho názor rovná sa daj mi peniaze a ja poviem čo chceš.
V tomto musíme s Harabinom súhlasiť. Čo si to ten chudák vôbec dovoľuje? Je za tým obyčajná závisť? Všetci si pamätáme, ako pred pár rokmi dopadol Chmelár v prezidentských voľbách. Získal 0,0 hlasov. Harabin ho porazil na celej čiare. A to takíto ľudia nezabúdajú. Svoju pomstu v sebe držia roky a čakajú na príležitosť, aby mohli vbodnúť svoje jedovaté žihadlo. Ich slizký jazyk bez milostí zraňuje ľudí, ktorí niečo dokázali. Našťastie Harabin vie, ako sa takýmto ľuďom postaviť a tak pekne nastavil Chmelárovi zrkadlo a odkázal mu: “Choď do pr-de-le!”