Dnešné nudné dopoludnie nám spestrili dvaja zúriví kohúti, ktorí sa na seba vrhli. Najprv padali obvinenia, neskôr nadávky a na záver sa objavili kopance a údery päsťou. Celkom pekne sa to začalo, a keď boli v najlepšom, polícia ich zastavila. Ale prečo? Pár krvavých šrámov by žiadnemu z nich neublížilo.
Aký je to rozdiel voči mušketierskym časom, kedy mali ľudia istotu, že to bude mať nadránom dohru v neďalekom lesíku, kam obaja aktéri, potúžení alkoholom, prídu a skrížia svoje kordy a budú sa ťať hlava-nehlava, kým jeden z nich neklesne k zemi.
V dvadsiatom prvom storočí už nežiadame, aby nevyhnutne klesli k zemi, ale politici by mali mať právo, aby soft formu tohto súboja mohli absolvovať. Pochopiteľne pod dohľadom kamier a za jasne definovaných podmienok. Čiže bez hryzenia (to robia len zvieratá), ale prečo im napríklad nedať na ruky povrazy, tie omočiť v lepidle a potom nech si takto pripravené zbrane vylepšia v mise s nasypanou kukuricou na pukance a môžu sa pustiť do seba.
Emócie by pekne vypustili, uľavilo by sa im a keď by sa skľudnili, mohli by si padnúť do náruče a zo zvyšku kukurice narobiť pukance.